goodarmy

                            História psychológie

           „Psychológia má dlhú minulosť, ale krátke dejiny“, napísal H.Egginghaus. Najstaršie a najpoužívanejšie vymedzenie psychológie je, že je to veda o duši, pričom samotný pojem „psychológia“ je umelo vytvorené slovo, ktoré sa skladá z dvoch gréckych slov: psyché (duša) a logos (slovo, reč, veda).                                                                    V otrokárskej spoločnosti vidíme pokrok v náhľadoch na duševné javy najmä v najvyspelejších krajinách, ako boli Čína, India, Grécko a Rím. Staroveké idealistické náhľady na psychiku človeka podali klasici antickej filozofie Platón a Aristoteles. Kým Platón sa zameriaval prevažne na matematiku, Aristoteles venoval pozornosť najmä biológii. Odmieta aj Demokritovo učenie o atómoch duše. Demokritos, najvýznamnejší materialistický filozof, sa domnieval, že nielen príroda, ale aj duša sa skladá z atómov. Tie sa vyznačujú veľkou pohyblivosťou, a tak strhávajú do pohybu celé telo. Platón považuje telo za pasívne a vkladá doň hybnú silu v podobe materiálnej duše. Dušu rozdelil na tri časti a hľadal pre každú z nich            osobitný orgán. Ideálno-rozumovú časť (rozum﴿ umiestnil do hlavy (podľa predstavy, že hlava je najbližšie k nebu, kde sídli ríša ideí﴿, vznetlivú (statočnosť﴿ do hrude a žiadostivosť do brucha. Duša je podľa Aristotela účelne pracujúci organický systém. „Keby totiž oko bolo živou bytosťou, jeho dušou by bol zrak“. Oko sa tu chápe ako model celostnej živej bytosti – organizmu. Myslenie, city, úsilie sú neoddeliteľné od seba ta ako zrak od oka. Platón tvrdil, že medzi pociťovaním a myslením, zmyselnosťou a vyššími pohnútkami môže byť iba protikladný vzťah, nezlučiteľnosť, Aristoteles považuje tieto duševné prejavy za stupne jedného genetického radu – vyšší stupeň predpokladá nižší a vzniká iba na jeho základe.

            Aristotelovo učenie o podstate psychiky našlo ohlas aj v ďalších obdobiach – najmä v ranom materializme, ktorého hlavným filozofom bol Demokritos. Ten tvrdil, že dokonca aj fantastické obrazy (napr. sny﴿ musia mať vo vonkajšom svete svojich nepozorovaných materiálnych dvojníkov. Podľa neho nemôžu tieto obrazy vôbec existovať bez nepretržitého prúdenia materiálnych častí zvonku, bez priameho kontaktu organizmu s ich zdrojom.

            Aristoteles prekonáva obmedzenia Demokritovej teórie z materialistického hľadiska. Hľadá reálny základ pre predstavy. Prvý krát ich podrobil vedeckému výskumu. Zatiaľ čo predtým sa rozlišovali dve formy poznania – pociťovanie a myslenie, dokázal, že dôležitú úlohu v ňom zohrávajú aj predstavy.

                Mnohí starovekí filozofi boli prírodovedcami v pravom slova zmysle. Ich závery a hypotézy vychádzali z pozorovaných faktov, z dôkladného skúmania organizmu (pochopiteľne, v rámci vtedajších možností a prostriedkov, ktoré mali k dispozícii﴿. Svoje predpoklady sa pokúšali potvrdiť skúsenosťou aj vtedy, keď sa mýlili.        

                V nasledujúcich epochách sa z antiky často preberali pojmy, ktoré nadobúdali nový obsah (napr. pojem temperamentu, schopností, fantázie a pod.﴿. Neskôr používané antické termíny nadobudli iný zmysel. Platí to predovšetkým o takých základných pojmoch, ako sú „telo“ a „duša“. Antika spájala s týmito pojmami niektoré vlastnosti, ktorých odstránenie sa stalo dôležitou úlohou bádateľov v novoveku.

                 Názor materialistov aj idealistov, že by živé telo mohlo fungovať bez regulujúceho a usmerňujúceho pôsobenia duše bol prekonaný až vtedy, keď sa presadil

                                                                 - 2 -

mechanistický determinizmus, ktorého základným kameňom chápania správania sa stal reflex.

           Jedným z predpokladov vzniku psychológie bola nevyhnutná zmena v myslení. Psychológia až do konca 19. storočia bola súčasťou filozofie, preto pokrok musel nastať vo filozofii.                                                                                                                                              Pre rozvoj psychológie sú dôležité pozorovania nie len starovekých prírodovedcov, a to najmä lekárov. Títo vychádzali z kozmogonických predstáv, podľa ktorých sa svet skladá zo štyroch pralátok alebo živlov. Staroveký lekár Hippokrates vychádzajúc z týchto predstáv priradil k týmto štyrom živlom a ich vlastnostiam štyri základné šťavy, ktoré sa v organizme podľa vtedajších vedomostí vyskytujú. Podal tak 1. náuku o temperamentoch, ktorá sa udržala do dnešných čias:                                                    sangvinik ( sangue-oheň-krv) – veselo ladený optimista, prispôsobivý a emocionálne vyrovnaný, aj keď pomerne nestály. Žije pre okamžik a nemyslí na budúcnosť

            melancholik ( melan chole-zem-čierna žlč) –je typický svojim pesimizmom a smutným ladením. Život je pre neho často obtiažny, má strach z budúcnosti, neznáša stres, dáva prednosť samote. Ťažko nadväzuje vzťahy, ale citovo je stály, takže vzťahy, ktoré nadviaže, sú trvalé a hlboké

            flegmatik ( flegma-voda-hlien ) - v pozitívnom zmysle je rozvážny, znášanlivý, vcelku spokojný a stály, hlbší vzťah má však len k vybraným osobám.. Má sklony k nečinnosti, nemá rád zmeny

            cholerik (chole-vzduch-žlč ) – je výbušný, silne vzrušivý, má sklon k agresii a výbuchom hnevu. Ťažko sa ovláda, jedná impulzívne. Je panovačný a neústupčivý. Je poriadkumilovný, svoje city zle ovláda

            Psychológia ako samostatná veda patrí medzi najmladšie vedné disciplíny. Vznikla len pred niekoľkými desaťročiami. Od najstarších čias sa rozvíjala v lone prírodných vied a filozofie. Pri jej kolíske stáli fyziológovia, ktorí pri skúmaní činnosti zmyslových orgánov a procesov podráždenia v nervových vláknach narážali vo svojich laboratóriách na problémy, ktoré nebolo možné vyriešiť na pôde fyziológie. Uvedomili si, že tu pôsobí nový faktor – psychologická realita. Bol to prvý krok k zrodu novej vednej disciplíny, ktorá odvtedy prekonala obrovský kvantitatívny i kvalitatívny vývin.

            Ako pracoval fyziológ? Rôznymi mechanickými a elektrickými podnetmi pôsobil na zmyslový orgán (receptor), používal osobitne zostrojené prístroje. Tieto manipulácie

vyvolávali zmeny nielen v nervovom systéme, ale aj v oblasti zrakových a sluchových pocitov, t.j. v psychickej sfére. Logika výskumu nútila prírodovedca vkročiť do novej oblasti, kde obvyklé pojmy zlyhávali. Vysvetľovať javy znamenalo preň odvodzovať ich zo vzájomného pôsobenia vonkajších podnetov a stavby vnútorného orgánu. Skúsenosť však hovorila o tom, že iba z hľadiska zmyslových orgánov túto úlohu nemožno uspokojivo vyriešiť. Všade sa vyskytoval „zvyšok“, ktorý si žiadal priznať pôsobenie ešte jedného faktora – psychického. Fyziológ bol teda nútený operovať javmi, o ktorých idealistickí filozofovia tvrdili, že sú to neviditeľní poslovia vnútorného sveta, ktorý

subjekt nemôže analyzovať inými nástrojmi okrem vlastného vedomia, okrem umenia nazrieť do vnútra svojej duše, sebapozorovaním, tzv. introspekciou.

                                                              - 3 -

            Vedecké poznanie je svojou podstatou kolektívne. Aj psychológiu vytváralo veľa mozgov a rúk. Hoci medzi účastníkmi tejto kolektívnej práce boli myslitelia veľkých zovšeobecňujúcich schopností (Darwin, Helmholtz , Sečenov ), nezanechali jednotný systém, ktorý by hoci v najvšeobecnejších črtách zachytil podobu rodiacej sa novej vedy, ktorá sa stala nezávislá od filozofie a fyziológie. Vysvetlenie treba hľadať medzi viacerými príčinami. Okrem iného aj v tom, že každý bádateľ sa orientoval na „ vlastné“ problémy, odhaľoval určité aspekty a momenty predmetu psychológie, nestaval si však úlohu (na to ešte nedozrel čas) zachytiť ho vcelku. Iba z určitého odstupu možno zbadať v tomto období vznikajúce hlavné smery vedeckého myslenia. Prvý, reprezentovaný predovšetkým menami nemeckých prírodovedcov Helmholtza, Webara, Fechnera a Holanďana Dondersa, súvisel s experimentálnou a matematickou analýzou pocitov a pohybových aktov – citlivosti a reaktivity organizmu. Práve výdobytky tohto smeru sa stali základom prvého experimentálneho psychologického programu, ktorý vytýčil Wundt. Wundtova škola utvárala svoj experimentálny program poda schémy, ktorú prevzala z psychológie zmyslových orgánov a psychofyziky, pričom vzťah „podnet-reakcia“ chápala ako jediný vzor experimentálnej činnosti. Do oblasti psychiky však podľa Wundta patrí iba druhá časť tohto vzťahu – reakcia, ktorou sa rozumel fakt vedomia daný v sebapozorovaní. Práve jeho predpokladaná jedinečnosť bola hlavným argumentom pre odčlenenie psychologického výskumu od fyziologického. Experimentálna psychológia sa na prelome 20. storočia presadila vo všetkých odvetviach psychológie, vo vzťahu k rozličným objektom a pri riešení rozličných úloh. Experiment začal určovať charakter celej psychologickej vedy.   Druhý smer vznikol z evolučného učenia Darwina, ktorý uskutočnil hlboké premeny nielen vo vedách o živote, ale aj o človeku. Prevrat, ktorý vyvolal darvinizmus vo vedeckom myslení, spôsobilo najmä vytvorenie nového modelu deterministických vzťahov medzi organizmom a prostredím. Podľa neho sa prostredie považovalo za silu, ktorá môže nielen vyvolať, ale aj meniť charakter životnej činnosti. Namiesto vnútornej dynamiky a spontánnosti sa zdôrazňovalo nepretržité pôsobenie vonkajších podmienok, ktoré neúprosne ničia všetko, čo sa im nemôže prispôsobiť. Pritom prostredie nevystupovalo iba oko zdroj pôsobenia na organizmus, ale aj ako objekt činnosti organizmu, ktorá mu pomáha zachovávať súlad medzi vonkajšími a vnútornými vplyvmi, potrebný na prežitie. Vodcom tretieho smeru bol ďalší Angličan – Galton. Jemu vďačí psychológia za zavedenie a rozpracovanie štatistických metód v súvislosti s výskumom problému individuálnych rozdielov medzi ľuďmi. Do psychologickej teórie zaviedol faktor dedičnosti, ktorý ju obohatil o nový problém, ktorého reálny význam môže popierať len ten, kto považuje psychiku za podstatu nezávislú od tela. Štvrtý smer má korene v skúmaní psychoneuróz  a hypnotizmu. Tieto výskumy uskutočňovali prevažne francúzski neurológovia. A nakoniec piaty smer vytvoril „otec ruskej fyziológie“ Sečenov. Experimentálne skúmal mozog a objavil tzv. útlmové centrá. Dráždením týchto nervových centier, lokalizovaných v oblasti talamu, sa brzdí pohybová aktivita. Do fyziológie tak prenikol pojem útlmu (fyziológia nervov predtým poznala iba jeden proces - vzruch) a s ním i komplexné problémy neurodynamiky, zamerané na vzťah medzi vzruchom a útlmom

                                                               - 4 -

              Helmholtz skúmal závislosť pocitov od objektívnych podmienok ich vzniku vo vedomí a v roku 1850 začal experimentálne skúmať otázku rýchlosti, akou impulz prebehne nervovou dráhou. Podľa známej vzdialenosti medzi bodmi podráždenia a na základe rozdielov v dobe svalovej reakcie určil rýchlosť šírenia nervového vzruchu. Bola to rýchlosť okolo 25 m/sek.

             Donders, podobne ako Helhmoltz, budoval svoje závery na experimentoch a meraniach. Dôkladne overil údaje o čase reakcie na rôzne zmyslové podnety, ktoré získali astronómovia, a vypracoval schému na výpočet rýchlosti psychických procesov ako prejavov činnosti mozgu. Rovnakou cestou sa uberal aj prírodovedec G.Fechner. Opieral sa o výskumy fyziológa Webera, ktorý sa pokúsil určiť, aký má byť minimálny rozdiel medzi veľkosťou dvoch podnetov, aby ho človek mohol pocítiť. Tento smer bádania sa nazýva psychofyzika. Prelom v psychológii znamenala prvá základňa pre systematický výskum v psychológii. Psychologický ústav vzniká na univerzite v Lipsku r. 1879. Jeho zakladateľom je Wilhelm Wundt. Wundtov metodologický postup bol analogický. Na pokusnú osobu sa pôsobí nejakým podnetom (akustickým, optickým, verbálnym)

a pokusná osoba sa vyjadruje čo pociťuje alebo prežíva. Wundt pokladá vedomie za predmet psychologického skúmania. Rozlišuje rôzne stupne vedomia:

-         nulový bod, ktorý tvorí bezvedomie

-         stav vedomia, ktorý sprevádza jasné chápanie psychického obsahu nazýva pozornosťou

         Wundtovo vedomie sa skladá z jednotlivých elementov, pocitov, predstáv. Reakciou na Wundtovo tzv. elementové poňatie psychológie bola celostná psychológia, ktorá obrátila pozornosť skôr na koncepciu psychiky. Výraznou postavou ovplyvňujúcou dosiaľ psychologické bádanie je K. Lewin známy svojou teóriou poľa a nespočetnými experimentálnymi prácami.

         Ani jeden smer nezískal za hranicami psychológie takú popularitu ako psychoanalýza. Zakladateľom tohto smeru bol Sigmund Freud. Duševný život človeka delí na vedomý a podvedomý. Podvedomie je vlastnou hybnou silou, neustále zasahujúcou do vedomého života. Ľudská osobnosť je roztrieštená na tieto dve sféry, stojace protikladne proti sebe. Podľa neho sú ľudia v neustálom konflikte svojich prirodzených impulzívnych inštinktov a spoločenských tlakov. Tvrdil, že poznanie podvedomia je nevyhnutné pre pochopenie rôznych javov v živote a pri duševných ochoreniach. Obsah podvedomia tvorí všetko, čo je nezlúčiteľné s estetickými a mravnými normami. Sú to prevažne potláčané sexuálne túžby. Zaviedol rozličné hypotézy, modely a pojmy, ktoré obsiahli obrovskú neprebádanú oblasť nevedomej psychiky. Desiatky rokov intenzívne analyzoval príčina ochorení svojich neurologických pacientov. Nehľadal spôsoby liečenia v pôsobení na organizmus, ale na osobnosť. Nastolil problémy, ktoré ľudí neustále zaujímali a mali pre nich životne dôležitý význam – zložitosť vnútorného sveta človeka, prežívané duševné konflikty, následky neuspokojených pudov, protirečenie medzi tým, čo „chceme“ a tým, čo „musíme“. Freud rozdelil psychiku na tri vrstvy označované termínmi. „ONO“ (id), „JA“ (ego) a „NAD-  

                                                             - 5 -

JA“ (superego). „Ono“ zahŕňa všetko vrodené, geneticky primárne. Ego je sprostredkovateľom medzi podnetmi vychádzajúcimi z prostredia i z hlbín organizmu a zodpovedajúcimi pohybovými reakciami. Superego je zdrojom morálnych a náboženských citov, kontroluje správanie.

            Základy teoretickej psychológie, ktoré sa udržujú na katolíckych univerzitách dodnes podal Tomáš Akvinský. Z hľadiska rozvoja psychológie ako vedy sú významní najmä dvaja novovekí filozofi: Descartes a Bacon. Descartes videl podstatu duše vo vedomí. Ďalej predpokladal, že organizmus pracuje ako zložitý stroj. Základným prvkom tohto mechanizmu je reflex, ktorý predstavuje vzťah medzi vonkajším podnetom a zákonitou odpoveďou organizmu. Bacon hlásal, že základom poznania je skúsenosť. Zmysly sú zdrojom poznatkov, ktoré treba spracovať a zovšeobecniť. Teda pre vedeckú metódu je príznačné pozorovanie, analýza. Najdôležitejším a najhlavnejším prostriedkom nadobúdania skúseností a poznania je experiment.

             Fyziológii sa skôr podarilo vymaniť z pod vplyvu filozofie, než psychológii. Roku 1800 Bichat zavádza účinné biologické metódy, využijúc fyziku a chémiu(mikroskop, galvanometer, kymograf). Výskum nervovej sústavy sa začína objavom, ktorý urobil Ch. Bell, anglický lekár a fyziológ. Odvolávajúc sa na svoje pokusy, dokazoval, že jeden nerv v skutočnosti pozostáva zo zväzku nervov, z ktorých každý má inú kvalitu, ktorú určuje tá časť mozgu, ku ktorej nervové vlákno vedie. Jeho cieľom bolo preskúmať všetky nervové vlákna, ktoré vychádzajú z mozgu, a tým spoznať štruktúru mozgu ako nositeľa pocitov. Skúmaním miechy dokázal, že reflex je zákonitá pohybová odpoveď na dráždenie senzorických nervov.  O Reymondovi sa podarilo zistiť existenciu šírenia sa nervového vzruchu ako elektrickej vlny. Roku 1850 Helmholtz meral rýchlosť prenosu vzruchu po nerve žaby, neskôr meral šírenie vzruchu na senzitívnych nervoch človeka. Spolu s Weberom sa preslávili vo výskume zmyslových orgánov, ktorý napokon vyústil do štúdia pocitov a vnemov.

                     Na rozhraní 20. storočia vznikol v USA behaviorizmus, čiže psychológia správania, ktorej zakladateľom je J.B.Watson. Navrhol, aby predmetom psychológie bolo

správanie. Cieľom skúmania je správanie predvídať, resp. vhodným spôsobom ho meniť. Pracovný postup behaviorizmu vyjadruje schéma S-–-O–-R, t.j. experimentátor pôsobí určitým podnetom S na receptory organizmu O a pozoruje odpoveď organizmu R.

                   V 60-tych rokoch vzniká v USA humanistická psychológia. Najvýznamnejším predstaviteľom bol A.Maslow. Venoval sa štúdiu tých zdravých ľudí, ktorí svoj život žili skutočne všestranne a naplno. Analyzoval vlastnosti osôb, ktoré sa aktualizovali a sebarealizovali. Postupne vytvoril vlastnú koncepciu normality a určil jej hlavné prejavy (pocity istoty, dobrý vzťah k ľuďom, k spoločnosti, schopnosť náležite uspokojovať telesné priania a sociálne požiadavky skupiny). Maslowova pyramída je hierarchia ľudských potrieb, podľa ktorej má človek 5 základných potrieb:

1. fyziologické potreby (potreba dýchania, spánku, prijímania potravy, vylučovania)

2. potreba bezpečia, istoty (istota zamestnania, rodiny, zdravia)

3. potreba lásky, prijatia, spolupatričnosti (priateľstvo, rodina)

4. potreba uznania, úcty

- 6 -

5. potreba sebarealizácie (prijímajú okolnosti života, vážia si život, posudzujú iných bez predsudkov), nie je rozvinutá u každého.

           V „humanistickej“ psychológii sa neadekvátne odzrkadlil protest proti potláčaniu „ľudského v človeku“. Jej úsilie podkopať základy psychológie v mene záchrany spontánneho a samostatného ľudského Ja bolo pokusom uskutočňovaným nevhodnými prostriedkami. Túto psychológiu začal vytláčať transpersonalizmus, ktorý sa zameriaval na popieranie Ja. Vypracúval osobité techniky, ktoré vedú k zmene vedomia, s cieľom zbaviť človeka úzkosti, stresov a konfliktov.

            Dejiny myslenia sú nevyčerpateľné. Napriek tomu aj predbežné poznatky, ktoré z nich možno získať na terajšej úrovni poznania, vrhajú svetlo na faktory determinujúce rozvoj vedy, ktorej význam pri pretváraní civilizácie potvrdili stáročné skúsenosti. Tieto faktory pôsobili v minulosti. No niet dôvodov pochybovať, že usmerňujú vývoj vedy i v súčasných podmienkach a budú pôsobiť aj v budúcnosti.