Od druhej polovice 19. storočia nastáva v literatúrach rýchlejšie strieda­nie škôl, prúdov, smerov a tieto zmeny vyplývajú zo zmien v spoločenskom živote - porážka Parížskej komúny, upevňovanie moci buržoázie, monopolizácia kapita­lizmu, narastá robotnícka trieda, odpor voči spoločnosti, človek sa cíti bez­mocný. Na básnikov vplýva pesimizmus a individualizmus. Preto začína vznikať lit. moderna ako prejav protirečenia spoločnosti a ako výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti. Taktiež lit. moderna súvisí s odporom umelcov voči meštiackej morálke. Vzniká pojem „umenie pre umenie". Niektorými znakmi súvisia novodobé smery s romantizmom.

Vlastnosti literatúry v tom-ktorom období sú závislé od umelec., spoločenských, ekonomických, kultúrnych činiteľov. V tomto období dochádza vo všetkých druhoch umenia k rozličným názorom, prístupom, pohľadom na skutočnosť (liter., výtvarné umenie, filozofia).

(Vznik moderny súvisí aj s odporom niektorých umelcov proti meštiackej ideológii a morálke. V spoločnosti aj v umení sa do popredia dostávajú nové myšlienkové a umelecké smery. Moderna začala vznikať ako prejav protirečení uprostred kapitalistickej spoločnosti a zároveň ako výraz individuálneho stvárňovania skutočnosti.)

Moderné smery v niektorých prvkoch súvisia s romantizmom (rozpor medzi snom a skutočnosťou, nesúlad medzi osobnou psychikou básnických osobností a drsnou dobou).

Symbolizmus

- zaberá vedúce postavenie - jeho vzťah ku skutočnosti je iracionálny /rozumom nepochopiteľný, mnohovýznamový/.

- subjektívny idealizmus - psychologické východisko

- idealizmus, skepsa /nedôvera/

- básnik používa metaforu, personifikáciu, alegóriu /inotaj

- citovo zafarbené výrazy, symboly, výrazy z oblasti vedy, filozofie

- vystupuje tu lyrický hrdina, ktorý jednak prežíva ľúbostný cit a ďalej smútok nad neutešenou skutočnosťou.

- Jeho filozofickým východiskom bol subjektívny idealizmus. Z mravného hľadiska vystupuje v ňom do popredia jednak určitý druh individualizmu (i.= nadraďovanie jednotlivca nad celok), jednak skepsa (s. = pochybovanie) voči svetu a dobovým spoločenským okolnostiam.

- Paul Verlaine, hudba Frederik Chopin

dekadencia - samostatný prúd symbolizmu (z franc. décadence = úpadok).  - obrana proti zložitej dobe. Symbolistický básnik utvára obrazy pomocou metafory (prenesené pomenovanie), alegórie (inotaj), personifikácie (zosobňovanie) alebo iných trópov (slovná zástupka). Slovník symbolistickej literatúry má niekoľko vrstiev a je niekedy ťažko pochopiteľný. Okrem slov osobného, citového rázu symbolisti používali výrazy z rozličných oblastí ľudskej kultúry, filozofie a vedy.

impresionizmus - (z latin. impressio = dojem, výraz, vnem) sa rozvíjal súbežne so symbolizmom. Jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života tak, ako ho zachytávajú ľudské zmysly. Preto sa senzualizmus pokladá za charakteristickú črtu impresionizmu.

- maliari Vincent van Gogh, Eduard Manet, Claude Monet

Začiatkom 20. storočia symbolizmus postupne strácal vedúce postavenie a úlohu zjednocujúceho činiteľa mladých pokolení. Z moderných smerov sa vyčlenila avantgarda (z franc. avantgarde = predvoj).

futurizmus - (z latin. futurus = budúci) patrí medzi prvé avantgardné smery, ktoré vyvolali veľký rozruch na zač. 20. stor. Prvý manifest futurizmu vyšiel v r. 1909. Za hlavný zdroj krásy sa tu vyhlasovali vedecké objavy, priemyselné výrobky, poézia strojov, bezdrôtovej telegrafie, rýchlej dopravy lietadlami.

kubizmus a kubofuturizmus - na zač. 20. stor. sa vzťah medzi slovesnou tvorbou a výtvarníctvom (najmä maliarstvom) zosilnil. Pričinil sa o to kubizmus (z franc. cube = kocka). Kubizmus sa usiloval odokryť charakteristické črty človeka a predmetu na základe geometrického stvárňovania umeleckej predlohy. Spojením tvorivých postupov kubizmu a futurizmu vznikol kubofuturizmus. Znamená to vlastne kombináciu statických a pohybových prvkov obrazu.    - Pablo Picasso

expresionizmus - (z latin. expressus =výrazný, názorný, ostrý) vznikol tiež na zač. 20. stor. Rozvinul sa najprv vo výtvarnom umení vo Francúzsku a v Nemecku. Z myšlienkovej stránky sa zakladal na subjektívnom idealizme. Do popredia staval vnútorné zážitky umeleckého tvorcu alebo zobrazovaných postáv. Viacerí jeho stúpenci odmietali imperialistickú svetovú vojnu. Expresionizmus je príznačný pre veľkú časť európskej prózy v dvadsiatych a tridsiatych rokoch (Remarque).       - Paul Gauguin

LITERÁRNA MODERNA VO SVETOVEJ LITERATÚRE:

Základy európskeho symbolizmu položil francúzsky básnik

CHARLES BAUDELAIRE [1821 Paris - 1867]

- položil základy európskeho symbolizmu

Kritizoval hlúpu meštiansku spoločnosť doby, nenávidel ju, búril sa proti nej. bás. kniha: KVETY ZLA - ústredným motívom je láska, založená na konkrétnom osobnom zážitku. Nezakrýva jej očarujúcu silu, ale ani sklamanie, pocity bolesti z nej. Pretože Baudelaire nenašiel v osobnom živote a spoločnosti svojich čias uspokojenie, priklonil sa k pesimizmu.

báseň ČLOVEK A MORE - človek a more sú si veľmi podobní. Sú to silné živle, ktoré bojujú o moc. Ak nemajú možnosť rozletu, búria sa. More dáva najavo svoju silu rozbúrenými vlnami, záplavami, hukotom, podvodnými vírmi. Ľudia dávajú najavo hlavne schopnosť rozmýšľať a konať, stavajú hrádze, more zdolávajú na člnoch. Aj keď je medzi nimi rivalita sú si podobní. Tak ako aj morská hladina je len málokedy pokojná, tak i človek je tvor stále nespokojný, neustále sa za niečím ženie.

"hladina - duša tvoja v nekonečnosti vĺn večného nepokoja"

"a duch tvoj - hlbina má taktiež horkú chuť"

- autor tu prirovnáva dušu človeka k morskej hlbine. Obe sú temné, záhadné, svedomie človeka tiež občas nie je celkom čisté. Nepoznáme úplnú hĺbku duše človeka, tiež ani morského dna. Autor tu vyjadruje nemožnosť úplného poznania človeka, jeho vnútra, najskrytejších myšlienok. Rovnako aj more nie vždy je dokonale preskúmané, poznané. Podstat. a príd. mená nám umožňujú lepšie pochopiť charakter mora a človeka, ich podobnosť. Prídavné mená tiež dodávajú básní pochmúrnu, pesimistickú náladu.

 JEAN ARTHUR RIMBAUD  (1854 - 1891)

Vo svojom básnickom diele: BÁSNE, ILUMINÁCIE I, ILUMINÁCIE II, POBYT V PEKLE si staval odlišné ciele oproti tradičnej poézii. Chcel sa vyhnúť ošúchaným námetom a ustáleným básnickým obrazom.

Rimbaud sa nevyhýbal nijakým námetom. Jeho jazyk bol veľmi jednoduchý. Používal nové a pôsobivé slová. Bol predstaviteľom nielen osobitného lyrického ideálu, ale aj spoločensky angažovanej poézie (napr. bás. Paríž sa zasa zaľudňuje).

Objavoval poéziu v živote, znásoboval dobré zážitky, odhaľoval ošklivosť a krásu, ktoré predchádzajúcej poézii unikli. Mal bezprostredný vzťah k prírode a k veciam na tomto svete. Mal rád ľudí a nenávidel meštiakov, opovrhoval náboženstvom, parodoval cirkev. Bol obdarený básnickou obraznosťou, dokázal majstrovsky zachytiť život v nepatrnom detaile. Jeho mladistvé básne boli inšpirované veľkými myšlienkami i denným životom, porovnávaním ľudí i prírody, odporom k vojne, nenávisťou k meštiackej tuposti a oficiálnym inštitúciám a mladistvými skúsenostiami stále viac bohémskeho života.

Súbežcom kubistických a futuristických úsilí vo výtvarnom umení bol v literatúre básnik

GUILLAUME APOLLINAIRE  [1880 Rím - 1918]

- vlastným menom Wilhelm Kostrowicki

Debutoval zb.: ZAHNÍVAJÚCI ČARODEJ, no väčší ohlas vzbudili až jeho ALKOHOLY a báseň PÁSMO. Vytvoril ňou nový model poézie obsahom a formou. Je to lyrický cestopis, v ktorom básnik voľne spája zážitky z rozličných miest, niet medzi nimi priameho vzťahu. Každá strofa je samostatným myšlienkovým celkom - motívom, takéto voľné spájanie obrazov nazývame asociatívnou metódou. Stavia vedľa seba protikladné javy: sen a skutočnosť, radosť i smútok, reálne i nereálne, racionálne i iracionálne. Chcel dokázať, že medzi týmito vecami nie sú presné hranice, preto vo svojich dielach odstránil interpunkciu. Chcel dokázať, že aj v literatúre sa dá komponovať tak isto ako v kubistickom maliarstve. Je tvorcom tzv. nového lyrizmu. Teda predovšetkým narába s imagináciou /fantázia/.

R. 1913 vydal Apollinaire manifest FUTURISTICKÁ PROTITRADÍCIA. Hoci využíval vlastnosti kubizmu a futurizmu, stal sa tvorcom nového, plnšieho lyrizmu, v ktorom šlo o naozajstnú ľudskú poéziu, založenú na osobnom zážitku a imaginácii (obrazotvornosť).

Krátko pred smrťou dokončil Kaligramy (časť tejto zbierky napísal na vojne; vyskytujú sa tu obrazné básne - tzv. ideogramy /spojenie obrazu a textu/ a divadelnú hru Ňadrá Tiresiove - (protestoval tu proti meštiackym konvenciám).

Apollinairova liter. tvorba mala veľký význam pre vývin lit. modernizmu. Sviežou lyrikou, aplikáciou bohatej škály tónov a nevšedným typografickým usporiadaním mal značný vplyv na mladšie básnické generácie.

Alexander Blok

- ruská literatúra 20. storočia

- ľúbostná tematika: Verše o Krásnej Dáme

- poémy Odplata (sympatie k revolučnému hnutiu), Dvanásti (soc. výstavba)

Peter Bezruč [1867 Opava - 1958]

- G Brno, filológia na KU, poštový úradník

Slezské písně - v tejto zbierke sa venuje otázkam národného a sociálneho života na Morave pred I. sv. vojnou. Prevažujú sociálne básne, ale nachádzame tu aj osobné. Vo svojich básniach sa vyjadruje proti germanizácii, proti útla­ku, ktorý symbolizovali majitelia ostravských baní a tovární.

- všetky jeho diela pochádzajú zo Sliezska, kde sa prejavovala germanizácia a sociálny útlak.

b. Ondráš - báseň s regionálnou tématikou, viaže sa k Lysej, Ratibořu, Frydlantu. Podobným hrdinom ako u nás Jánošík bol u nich Ondráš. Autor načrtáva život pod Lysou a túžbu Ondráša napraviť krivdy na nich páchané.

 b. Ostrava - sociálna báseň

„Chléb s uhlím beru si do práce,

 z roboty jdu na robotu,

 při Dunaji strmí paláce

 z krve mé a z mého potu."

Autor tu kritizuje postavenie baníkov na Ostravsku.

Druhou tematickou oblasťou Bezručovej poézie sú postavy z ľudového prostredia. V ich osudoch vyjadril obraz veľkej ľudskej biedy.

- skutočnosť vyjadroval priamo a bezprostredne, ale v jeho veršoch nachádzame aj metafory, symboly, synektoty.

Maryčka Magdonova - báseň, ktorá opisuje osud prostých, obyčajných, jednoduchých ľudí. Hl. postava žije v biede, svoj život trag. ukončila.

Ostrava - zlé sociálne pomery a ťažký život baníkov, ich utláčanie. Robot­níci pracovali za ťažkých podmienkach, ničili si zdravie, stratili roky mladosti a panstvo sa len smialo. V závere je zúčtovanie s panstvom /viera v lepšiu budúcnosť/. Atmosféra je pochmúrna.

 "přijde den, z dolu jde planem a dým/přijde den, zúčtujem spolu!"

Jen jedenkrát - vyjadruje sa o postave zbojníka, ktorý bol v Beskydách po­važovaný za moravského Jánošíka. Hoci bol opatrovateľom ľudu a národa, nezabudol občas pripomenúť ani vlastnú drámu ľudského osamotenia, v ktorom len čo sa zableskne žiara lásky rýchlo aj zhasne.

Bezručova úzka zrastenosť s utrpením vlastného národa - či presnejšie, jeho malej časti v Sliezsku, ktorej už-už hrozila záhuba (vyjadril to v básni 70 000) - zabránila básnikovi, aby mohol výraznejšie vysloviť osobné problémy. Hoci bol ospevovateľom ľudu a národa, nezabudol občas pripomenúť ani vlastnú drámu ľudského osamotenia, v ktorom len čo sa zableskla žiara lásky, rýchlo aj zhasla (Jen jedenkrát).

Z estetickej stránky je Bezručovo básnické dielo mnohotvárne. Bezruč bol lyrikom, ale súčasne používal formy klasických baladických útvarov. Hoci vyjadroval skutočnosť priamo a bezprostredne, nachádzame v jeho veršoch aj metafory, symboly, synekdochy a pod. Používal síce niektoré tradičné výrazy a siahol aj po pojmoch antického bájoslovia, ale do umeleckej roviny povýšil slová lašského nárečia .

Literárna história dnes oceňuje Bezručovu básnickú tvorbu ako dielo základného významu v rozvoji českej sociálnej poézie 20. storočia.

Slovenská literárna moderna sa rozvinula približne v rokoch 1905 - 1918. Na jej formovaní sa zúčastnilo niekoľko básnikov a kritikov. Príslušníci slov. lit. moderny uverejňovali svoje práce v časopisoch Dennica, Prúdy, Živena, Slo­venské pohľady. Básnici hľadali tvorivé zdroje v diele romantického lit. poko­lenia. Má mnoho príbuzných čŕt s európskym symbolizmom a impresionizmom.

Na zač. 20. storočia prenikli aj do slovenskej liter. nové umelecké a myšlienkové prúdy. Generácia, ktorá v tom čase vstupovala do verejného a spoločenského života, si uvedomovala, že poňatie slovesnej tvorby, aké vládlo u nás v predchádzajúcom období, nemôže vyjadriť všetky rozporné stránky skutočnosti.

Básnici uverejňovali svoje diela v časopisoch: Dennica, Prúdy, Živena, Slovenské pohľady. Básnici slov. lit. moderny hľadali tvorivé zdroje v diele romantického liter. pokolenia: v tvorbe Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča, Jána Bottu. Ale neboli ľahostajní ani voči tradícii, ktorú predstavoval, P.O. Hviezdoslav a S. H. Vajanský.

Sl. liter. moderna sa formovala i pod vplyvom európskych literatúr. Príslušníci moderny vypestovali nové vlastnosti slovenského verša. Opierali sa o trojslabičné slová s prízvukom na prvej slabike (potrojné metrum).

Slov. literárna moderna má mnoho príbuzných čŕt s európskym symbolizmom a impresionizmom i v žánrovej oblasti. Prevláda v nej lyrika a krátke básnické útvary, ktoré spisovateľom najlepšie vyhovovali na vyjadrenie ich dojmov a zážitkov z prírody, na úvahy o lyrickom hrdinovi a o sociálnych otázkach. Niektorí príslušníci Slovenskej moderny písali však aj prózu realistického typu (J. Jesenský), čím išli súbežne s vtedajším hlavným prúdom v epických žánroch (B. Slančíková -Timrava, J. G. Tajovský). A konečne stretávame sa v nej s tzv. básňami v próze alebo s lyrickou prózou.

Ďalší Česi - F. X. Šalda

Ivan Krasko (1876 Gemer - 1958 BA/Lukovište)

(Ján Botto)

- G študoval v RS, v Sibini a v Brašove (Rumunsko), kde zmaturoval, Praha chemická fakulta Vysokého učenia technického

- cez 1. sv. vojnu bol na ruskom a talianskom fronte.

- žil dlhší čas v Piešťanoch

- svojimi dvoma básnickými zbierkami utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike. Vo svojich veršoch reagoval na sociálny a národnostný útlak. Uverejňo­val ich v Slovenských pohľadoch. Jeho verše sa zakladajú na opravdivom osobnom zážitku a na úspornom výraze.

- vo svojom básnickom diele uskutočňoval viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry.

- jeho poézia stojí na rozhraní medzi Hviezdoslavovským veršom a voľným veršom. Oslabuje sa rytmická funkcia rýmu, členenie verša na dve časti.

Nox et solitudo (Noc a samota)

- názov obsahuje základné postoje moderného básnika: Noc a samota. Svojho ly­rického hrdinu, ktorý je totožný s básnikovou osobnosťou umiestnil do ovzdušia „búrnej, tmavej noci" a tklivej samoty. Jeho poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej často vynárali spomienky na rodný kraj a najdrahšiu bytosť - na matku. Jeho básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit, príroda, úvahy nad vlastným ľudským osudom i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete.

Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova. Preto sa v nej vynárali často spomienky na rodný kraj a najdrahšiu preňho bytosť - na matku, ako to vyplýva aj z tohto úryvku básne Vesper dominicae (Nedeľný večer).

„Tam niekde v diaľke si domy čušia.

v čierňavých horách Z tých v jednom iste

dedinka biela ustarostená

túli sa k zemi matička moja

pokojná, tichá. samotná sedí

V nej starodávne pri starom stole."

vážneho vzhľadu

Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu, čiže: všetko podrobuje osobnému pohľadu. Kraskov básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit (Plachý akord), príroda (Topole, Zmráka sa), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Quia pulvis sum = Pretože som prach), i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete. Dôležité mieste tu zaujíma b. JEHOVAH. Krasko v nej vyslovuje ostrú kritiku na politiku tzv. pasivity v predvojnovom slovenskom živote. Rámec básne tvoria biblické motívy, ale jej obsah je historicky konkrétny. Tu máme veľmi dobrý príklad na individuálnu stránku Kraskovej tvorivej metódy a na zvláštnosti slovenského symbolizmu.

- je to zúfalý výkrik hrôzy nad hynutím národa vychádzajúci z vnútra človeka. Privoláva najhoršie rany na tento národ, ak nepremôže svoju slabosť vlastnými silami. To je postoj kontrastujúci s názorom staršej generácie.

Verše

- v tejto zbierke ďalej rozvíjal hlavné motívy svojej poézie. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete, prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnú­tornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval hodnoty života, čo sa prejavilo v básňach. Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodný a sociálnej povahy.

- táto zbierka je venovaná snúbenici, mala veľký úspech. Básnik hľadá vý­chodisko z krízy, pomáha mu pri tom citové uspokojenie, obraz domova, ktorý si básnik privoláva je odlišný od pokojnej idyly, je nabitý energiou revolty, ná­ladami vzbury, vnímaním nového oslobodzujúceho činu.

- Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Má však viac významových polôh ako v prvej zbierke. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akéhosi vyrovnania (v básni Askéti sa napr. hovorí: „Dnes sme už pokojní, samota žiadneho smútku už nemá.

„Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá.", kým druhý pól je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Vyplýva to napr. aj z poslednej strofy básne Pieseň, kde nachádzame tieto verše:

„Neveril, a neveriaci mnohé skúsi ...

Srdce rozbil v drobné kusy;

 ale život - žiť sa musí

 pre človeka.

 Letia, letia divé husy

 do ďaleka ..."

Autor do Veršov vložil motívy, ktoré značne rozšírili básnikov pohľad na život a na spoločenskú problematiku. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete (báseň Ja ako obdoba básne Noc, ktorá bola pôvodne zaradená do Nox et solitudo, ale tam nevyšla), prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Ivan Krasko si stále viac uvedomoval nadosobné hodnoty života (vyjadril to napr. v básni Život). Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy. Prejavilo sa to vo viacerých básňach. Z tohto hľadiska ústredné miesto v jeho tvorbe zaujímajú také verše, ako sú Otcova roľa, Baníci, List slečne Ľ. G.

Lyrický hrdina tu má objektívnu spoločenskú funkciu. Hľadá riešenie sociálnej situácie v prospech celku. Ivan Krasko použil aj v týchto básňach symbolistické metaforické prostriedky. Jeho vízia o oslobodení pracujúcich ľudí v básni Baníci sa opiera o autorovu reálnu nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred prvou svetovou vojnou, príde raz éra slobody pre tie spoločenské vrstvy, ktoré v minulosti najviac trpeli sociálnym a národným útlakom.

b. Solitudo - pocit tuposti človeka - bolestný výsledok neúspešného hľadania citovej harmónie.

b. Otcova roľa - v tejto básni vyjadruje svoje primknutie sa k ľudu, k jeho sociálnym tradíciám a hodnotám. Táto báseň je akoby výčitkou vedomia básnika, ktorý odišiel "z otcovej role" - z rodnej vlasti.

b. Baníci - vyjadruje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slov. ľud pred I. sv. vojnou, príde raz éra slobody. Je to symbolický príbeh o pokú­šaní démonom, ale vernosť človeka k ľudom práce premôže démona a dáva človeku (básnikovi) zmysel života.

Život - jedna z radostnejších básní, uvedomuje si krásy života, jeho osobné smútky sa menia na chuť pasovať sa so životom a jeho nástrahami.

Znaky symbolizmu: topoľ - symbol pesimizmu, trag. životného pocitu, noc - bezvýchodiskovosť, otcova roľa - rodný kraj

Ivan Krasko uskutočňoval vo svojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov („Je šedé nebo" ..."Atrament ešte čerstvý, rudý ..."). Symbolizmus ho naladil na schopnosť eufonickej výstavby verša, v ktorom sa uplatňujú samohlásky nízkeho (a, o, u) a vysokého (i, e) znenia („Ó, hlava hučí mysľou nezvanou a ťažko, ťažko vonia rezeda"). A konečne nachádzame uňho aj dynamické prvky („Tak tíško dvíha mesiac biele čelo nad vrcholmi hôrnych balvanov"). Ani tieto postupy nemožno od seba oddeľovať. Účinnosť Kraskovej poézie vyplýva z ich vzájomného pôsobenia.

Ivan Krasko má zásluhu o modernizáciu verša v slovenskej poézii. Zmenil najmä vetnú výstavbu verša. V porovnaní s predchádzajúcimi básnickými školami sa takmer úplne vzdal inverzie (obrátený poriadok slov). Používal prirodzený slovosled. Z toho vyplynula aj zhoda medzi rytmickou a vetnou výstavbou verša.

JANKO JESENSKÝ [1874 Martin- 1945 BA / MT ]

- chudobná zemianska rodina

- študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Kežmarku, Rimavskej Sobote

- právnická fakulta Prešov, Kluž, Budapešť

- advokát Bánovce nad Bebravou

- prekladateľ - Blok, Jesenin, Puškin

- kritický realista

- opiera sa o Sládkoviča, Hviezdoslava, Vajanského/Byrona, Puškina, Heyna

Debutoval b. zb: VERŠE - most medzi realizmom a modernou

- skladá sa z 6 tematických cyklov. Jej hlavnú časť tvoria básne s ľúbostnou tematikou. Jesenského pohľad na ženu je celkom osobný. Vidí v nej rovnocenného partnera mužovi, jemnú a citlivú bytosť, ktorou zmietajú mnohé rozpory. Lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok.

Zachytáva tu aj dojmy z veľkomesta, z kaviarní, parkov, z prostredia plného ruchu, šumu, kde sa žije navonok veselo a bezstarostne, ale kde i radosti majú svoj rub. Takéto porovnávanie cudzieho veľkomestského sveta s domácim prostredím privádzalo básnika k oslave domova, k ospevovaniu jeho krás. Jesenský zobrazoval i sociálne otázky, o čom svedčí najmä báseň: Pieseň poddaných.          

romantické znaky - striedavý verš, intímna lyrika, metafory, prirovnania

zb. ZO ZAJATIA - autor zaujal kritický postoj k cárizmu

Významné miesto tu zaujímajú verše s ľúbostnou a intímnou tematikou. Jesenský je tu ospevovateľom pevného ľúbostného citu, ktorý medzi ním a milovanou ženou nemohli oslabiť ani nedohľadné vzdialenosti.

zväzok: VERŠE II - básne osobného a spoločenského charakteru. Autor tu zaradil i väčšiu epickú skladbu: Náš hrdina. (4 spevy). Básnik tu zobrazil ľúbostný vzťah mladého právnika k meštianskej dcére Elene. Rozprávačom príbehu je striedavo spisovateľ a hlavná postava. Celé dielo sa vyznačuje kritikou malomestského životného štýlu.

zb. PO BÚRKACH - vyslovil tu trpké sklamanie z pomerov v prvej republike. Otvorene vystupoval s kritikou dobovej politickej situácie. Vo viacerých básňach (napr. Mistríky) verne zobrazil biedu ľudových vrstiev. Janko Jesenský má v tématike i výrazových prostriedkoch mnoho spoločného s Vajanským, Hviezdoslavom, Kraskom, ale aj s Bezručom.

PRÓZA - Malomestské rozprávky, Cestou k slobode (spomienka na 1. vojnu), Demokrati

      V rokoch druhej svetovej vojny vystupoval Jesenský ako vášnivý obhajca humanizmu. Každým svojím veršom odsudzoval fašizmus, odmietal neľudské poriadky. Odbojová poézia J. Jesenského mala príležitostný charakter

(Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa II, Reflexie, Jesenný kvet).

VLADIMÍR ROY (1885 - 1936) - pôsobil aj v Púchove

- štud. teológiu a filozofiu BA, Škótsko, rozpoltený, chorý, nepokojný, rozorvaný

- národné a soc. problémy, nedôvera k dobe

- prekladateľ - E. A. Poe

knihy: Rosou a tŕním, Keď miznú hmly, Cez závoj, Peruťou sudba máva

Autor zobrazuje vo svojich veršoch mravné a filozofické otázky lyrického hrdinu, ktorý je nositeľom symbolistických a dekadentných nálad. Je vnútorne rozorvaný (napr. báseň Jak kebych dvoje duší mal ...). Jeho smútky sú však motivované aj skúsenosťami zo života v podmienkach národného a sociálneho útlaku (napr. b. Kríž môjho rodu). Autorov básnický jazyk sa rozvíjal aj pod vplyvom jeho prekladateľskej činnosti. Roy preložil básnickú skladbu Havran od E. A. Poa.

FRANTIŠEK VOTRUBA (1880 Tábor  CZ- 1953 BA)

- v mladom veku prišiel na Slovensko

V literárnej kritike pracoval najsústavnejšie pred prvou svetovou vojnou. Neskoršie bola jeho práca v tejto oblasti príležitostná. Vo svojich článkoch kliesnil nové zásady hodnotenia literatúry, keď zdôrazňoval, že predmetom literárnej tvorby majú byť objektívne spoločenské otázky a v rovnováhe s nimi aj mravné ľudské problémy a osobné zážitky a city.

Jeho články vyšli súborne v dvoch zväzkoch s názvom: LITERÁRNE ŠTÚDIE I,II. Votruba bol aj básnikom. Verše uverejňoval pod pseudonymom Andrej Klas.

- ťažko, zhynúť, až, chrbát, dovtedy, z ktorých

Na prelome 19. a 20. storočia vstúpil kapitalizmus do svojho najvyššieho štádia - imperializmu. Jeho vnútorné protirečenia vyústili do prvej svetovej vojny (1914 - 1918), ktorej padli za obeť milióny ľudských životov a nesmierne materiálne i kultúrne hodnoty.

 V umení protimeštiackeho zamerania sa už pred prvou svetovou vojnou začali rozvíjať 2 hlavné prúdy: avantgardný a socialisticko realistický.

AVANTGARDNÉ SMERY:

1.Kubizmus - rozv. sa v maliarstve,do maľby vniesol rozklad na geometr. tvary

2.Futurizmus - odrážal prudký civilizačný pokrok na zač. 20. stor., syntézou týchto dvoch smerov vznikol kubofuturizmus.

3.Expresionizmus - expresionisti postavili proti falošnej buržoáznej morálke slobodu prírodného a pudového života, proti krutosti súvekej spoločnosti utopistickú predstavu sveta založeného na láske.

4.Dadaizmus - vylúčili z básne akýkoľvek zmysel a rozbíjali aj slovo ako základnú významovú jednotku

5.Surrealizmus - na hlavný zdroj umeleckej tvorby povýšil logikou nekontrolované oblasti ľudskej psychiky - sen a podvedomie

6.Konštruktivizmus -za najdôležitejšiu stránku umelec. diela pokladal funkčnosť

7.Poetizmus - Nový ideál krásy hľadal v ľudskej družnosti a životnej aktivite, ale aj v objavovaní exotických krajín a v iluzívnom svete masovej zábavy.

Umelecké avantgardy boli živelnou revoltou proti ustáleným hodnotám 19. stor., voči meštiackemu životnému štýlu a konzervatívnemu umeleckému vkusu. Zároveň sa usilovali o nové videnie skutočnosti a o jej stvárnenie novými, netradičnými výrazovými prostriedkami.

I. svetová vojna výrazne zasiahla do života ľudí, svoj odraz našla aj v li­teratúre. vzniklo mnoho diel, v ktorých spisovatelia zobrazili utrpenie vojakov a civilného obyvateľstva. Svojimi dokumentmi sa obracal k svedomiu sveta a vy­jadrovali všeobecnú túžbu po mieri.

I. svetová vojna bola dôsledkom narastajúcich konfliktov medzi imperialis­tickými mocnosťami. Základom bol boj o moc a úsilie o nové rozdelenie sveta. na vojnu bolo najlepšie pripravené Nemecko. Usilovalo sa zvíťaziť v rýchlej bles­kovej vojne na západnom fronte a poraziť ruské vojská skôr ako sa bude môcť ob­rovská ríša zmobilizovať. Tento predpoklad Nemecku nevyšiel.

I. svetová vojna nútila človeka uvažovať o jej príčinách, o podstate a spô­sobe zabrániť jej. Spis. odsudzovali vojnu ako nespravodlivú, obhajovali jej neľudskosť a mnohí z nich sa priamo zúčastnili bojov na fronte. Najväčšou ťar­chu vojny niesli európske štáty, a preto sa táto téma prejavila najmä v európ­skych literatúrach.

OKOLNOSTI 1. SV. VOJNY

Imperialistické veľmoci sa od konca 19. storočia usilovali o nové rozdelenie sveta, a preto hľadali vhodnú zámienku na rozpútanie vojny. Tou sa stal atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda, ktorý bol spáchaný v júni 1914 v Sarajeve (Bosna). Rakúsko-uhorská vláda obvinila Srbsko, že podporovalo sprisahancov, ktorí následníka trónu zastrelili, a 28. júla 1914 vypovedala Srbsku vojnu.

K malému napadnutému Srbsku sa pripojili Rusko a Francúzsko. Najvýbojnejší európsky štát Nemecko tak získal podnet zaútočiť proti týmto krajinám. Postupne sa do vojny zapojilo 33 štátov a vojna sa stala svetovou.

Prvá svetová vojna bola otrasom, ktorý nútil každého mysliaceho človeka uvažovať o jej podstate a príčinách i o spôsobe zabrániť jej opakovaniu. Toto sa odrážalo aj v literatúre. Záver mohol byť len jediný: odmietnutie nespravodlivej vojny, odhalenie jej neľudskosti a mravné odsúdenie jej strojcov.

STRATENÁ GENERÁCIA: - boli to pôvodne americkí spisovatelia, ktorí prežili 1. svetovú vojnu na európskych frontoch. Neskôr generácia tých, čo neboli schopní včleniť sa do povojnovej spoločnosti.

„Sme opustení ako deti a skúsení ako starci, sme drsní, i smutní, i povrchní"

Henry Barbusse

- francúzsky spisovateľ, priekopník vojnového románu.

Oheň - jeho najznámejší román, presvedčivo sa mu podarilo vykresliť atmo­sféru zákopovej vojny a predstaviť reakcie ľudí tvárou v tvár smrti. Veľkú po­zornosť venoval všedným dňom vojny, náladám i rozhovorom medzi vojakmi. Vojaci prežívajú pocity sklamania a rozhorčenia pri stretnutí s naivnými obdivovateľmi vojny. Vrcholom románu sú drsné bojové scény, obrazy ľudského utrpenia a smrť z fyzického vyčerpania a duševného rozkladu. Z nich sa rodí túžba vojakov odstrá­niť vojny, odsúdiť tých, ktorí ich vyvolávajú. Postupne vojaci strácajú ilúzie o spravodlivej vojne Francúzska. Ideové vyvrcholenie románu je zároveň vyznaním autora, ktorý sa v mene spolubojovníkov rozhodne organizovať medzinárodnú soli­daritu proti vojne.

- toto dielo vzniklo na základe listov, ktoré posielal žene z frontu. - kompo­zícia diela pozostáva z postupne spájaných príbehov, ktoré sa odohrávajú v zákopoch, na bojisku, ale aj počas dovolenky v zázemí.

- nachádzame tu naturalistické scény vojny. Používa hovorový jazyk.

Ideové vyvrcholenie románu je zároveň vyznaním samotného autora, ktorý sa v mene spolubojovníkov rozhodne organizovať medzinárodnú solidaritu proti vojne.

Dôležitú úlohu pri dynamizácii deja v Barbussovom románe Oheň plnia dialógy. Autor použil jednoduchý kompozičný postup reťazenia zážitkov a drobných príbehov. Postupnou gradáciou deja a myšlienky dospel k účinnej záverečnej pointe. V jazykových prostriedkoch aj v celkovom ladení rozprávania bol úsporný, so sklonom k expresivite výrazu.

Romain Rolland (1866 - 1944)

- francúzsky spisovateľ, vo svojom svedomí odmietal vojnu a vzal si na seba povinnosť bojovať za pochopenie medzi ľuďmi.

- bol synom notára z burgundského mesta Clamecy

- študoval v Paríži históriu, ktorú krátky čas aj vyučoval

- dlhý čas žil vo Švajčiarsku

- sám komponoval a odborne sa zapodieval hudbou a umením

Do prózy vstúpil veľkým dielom JÁN KRIŠTOF. Využil v ňom svoje veľké hudobné vedomosti. V pozadí je poznanie Beethovenovho života a jeho tvorby, ako aj vlastná životná skúsenosť autora. Vytvoril príbeh geniálneho nemeckého hudobníka žijúceho v Paríži. Hrdina Rollandovho románu Jean Christoph Kraft, svojím humánnym založením vysoko vyrastá nad nežičlivú dobu. Rolland majstrovsky vykresľuje ľudí, ktorí prekonávali malosť epochy mohutným romantickým vzopätím individuálnych síl. V Jánovi Krištofovi vytvoril román -rieku. Mohutný tok života je v ňom zviazaný so životom hrdinu od jeho útlej mladosti na brehu Rýna cez stretnutia s ľudovými piesňami, tvorivé problémy a nadväzovanie priateľských stykov až po dozretie jeho vlastných revolučných myšlienok a postojov. Vrodená a vypestovaná hodnota jeho osobnosti sa prejavuje aj v internacionálnom cítení a v mravnom presvedčení o možnosti dorozumenia medzi ľuďmi.

Skoro po prvej svetovej vojne vydal román DOBRÝ ČLOVEK EŠTE ŽIJE, plný povestného galského humoru, ale aj vážnych životných otázok.

Peter a Lucia (čiták)

- novela s protivojnovým protestom a prejavom autorovho odporu proti vojne. Tragická idyla, ako ju nazval autor, vznikla v roku 1918 pred koncom I. sv. vojny. Dej sa odohráva od stredy večera 30. 1. do Veľkého piatku 29. marca 1918. Inšpiráciou k napísaniu tohto diela mu bola skutočná udalosť, keď na Veľký piatok nem. vojská bombardovali Paríž a medzi obeťami boli aj jeho priatelia.

- tento príbeh je akousi hrou o láske a smrti. A láska tu slúži ako jedna zo zbraní, ktorými bojuje proti vojne.

- využíva kronikársky štýl - dejové pásmo sa vyvíja po časovej osi, udalosti nasledujú chronologicky za sebou.

- hlavným konfliktom v diele je ľudská láska dvoch ml. ľudí proti nezmyselnej vojne.

- používal polovetné konštrukcie.

Posledným veľkým románovým dielom Rollanda bol široký obraz života, opäť román - rieka, OČARENÁ DUŠA. Heroickú úlohu tu autor zveril žene, Anete Rivierovej, ktorá sa vymaňuje z meštiackych predsudkov a bojuje za svoju predstavu života pre seba a svojho syna. Počas jedenásťročnej práce na románe autor reagoval aj na aktuálnu politickú situáciu v duchu pozitívneho spoločenského ideálu.

V Anete vytvoril typ priameho, otvoreného človeka, ktorý s hrdosťou nesie bremeno slobodnej matky v meštiackej spoločnosti. Jej samostatnosť i demokratizmus, schopnosť preniknúť k životnej pravde sa prehlbujú. Neprechádza životom jednoducho, bez omylov, ale má v sebe odhodlanie a silu porozumieť veciam, meniť seba i svet. Pozoruhodný je Rollandov prienik do psychológie postáv. Vonkajší svet je tu často iba pozadím, na ktorom sa rozvíja bohatý citový a myšlienkový svet hrdinky. Spolu so zosiňovaním sociálneho dôrazu v románe Očarená duša silnie tendencia k publicizmu, k priamym prejavom autora.

Erich Maria Remarque (1898 - 1970)

(Erich Paul Kramer)

- narodil sa v Osnabrücku v rodine kníhviazača

- rovno z gymnaziálnych lavíc ho povolali do armády

- od r. 1916 prežil 2 roky v zákopoch

- potom bol učiteľom, obchodníkom a takmer desaťročie novinárom a redaktorom

- roku 1932 odišiel pred narastajúcim fašistickým nebezpečenstvom do Švajčiarska, kde neskôr zomrel

- patril k predstaviteľom "stratenej generácie" - strácal ideály vo svojej vlasti, bol poznačený vojnou.

1. román Na západe nič nového - v románe opisuje skupinu študentov v zákopoch. Otrasné zážitky mladých ľudí, ktorí ešte ani nestačili žiť a vstúpiť do života a už sa s ním museli lúčiť, a museli stáť tvárou v tvár smrti. Je to kronikár­sky záznam života skupiny študentov až do ich smrti. Autor rozpráva jednoducho, vecne. Používa bežnú hovorovú reč, nevyhýba sa ani vulgárnym slovám. Napäté ovzdušie boja vytvára krátkymi vetami. Na stupňovanie deja používa monológ aj dialóg. Ideou je ostré odsúdenie vojny, ktorá ničí všetky hodnoty a je zároveň výsmechom vlastenectva. Hl. hrdina Paul Bäumer stráca vojnou ilúzie. Paul sa bojí, že ľudia po vojne zostanú bezcitní, nebudú vedieť pracovať, lebo sa naučili narábať iba so zbraňou.

Názov je odvodený z obvyklej lakonickej novinárskej správy, za ktorou sa skrývali na fronte stovky tragédií. Román je príbehom autorovej generácie. Skupina študentov konfrontuje svoje naučené predstavy o živote, potrebe vedomostí, slušnosti, úcte k predstaveným, so skutočnosťou vojny. Každého z vojakov tieto dni poznačili, mnohých umlčali. V tých, ktorí prežili, sa z času na čas prebúdza elementárny pocit solidarity.

19-ročný Paul Bäumer je účastníkom i rozprávačom príbehov celej skupiny. Rozpráva jednoducho, vecne, potláčajúc citové vzrušenie. Autorou snahou je podať „správu o generácii, ktorú zničila vojna napriek tomu, že unikla jej granátom."

CESTA SPÄŤ - zobrazuje osudy vojakov, ktorí sa vracajú do mierového života

TRAJA KAMARÁTI - sú oslavou priateľstva a lásky ako poslednej záchrany pred nežičlivými silami života.

VÍŤAZNÝ OBLÚK

- Remarque vytvoril svojimi dielami osobitný obraz človeka vo vojne a v krízových spoločenských situáciách. Predstavil ho ako vyhnanca uprostred ľudí, ktorí nie sú schopní zblížiť sa, aby spoločne čelili osudu. Jeho hrdinovia vyvolávajú sympatie i túžbu po zmene životných podmienok.

Jaroslav Hašek (1883 Praha- 1923)

- vyštudoval obchodnú akadémiu

- počas 1. sv. vojny dezertoval z rakúskej armády

- vstúpil do čs. légií, Červenej armády, kde vykonával politickú funkciu

- po návrate do republiky r. 1920 sa uchýlil do Lipnice nad Sázavou

- tam sústredene pracoval na Osudoch dobrého vojáka Švejka a r.1923 tam zomrel

Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války

- nedokončený román je satirou na nespravodlivú vojnu. Humorom a satirou zobrazil vtedajší život. Množstvo príbehov podaných hovorovou rečou spája postava, ktorá nemá vo svetovej literatúre obdobu.

Množstvo epizodických príbehov podaných hovorovou rečou spája postava, ktorá nemá vo svetovej literatúre obdobu. Prefíkaný človiečik, obchodník so psami, prechádza bez obáv a zábran horúčkovitým ovzduším prvej svetovej vojny v Prahe, Českých Budějoviciach, Királyhide a na haličskom fronte. V dramatických situáciách, ktoré spravidla s nápadnou dobromyseľnosťou vyvoláva, využíva to, že bol vojenskými lekármi uznaný za hlupáka. Preto sa jeho prejavy, vyslovované s prostoduchou samozrejmosťou, pohybujú medzi prefíkanou, predstieranou obmedzenosťou a zastieranou normálnosťou, plnou výsmechu.

Hašek ich spojil so Švejkovou horlivosťou pri plnení „vlasteneckej povinnosti" a mravne i vecne pochybených rozkazov predstavených. Postavou Švejka sarkasticky zosmiešnil rozpadajúcu sa Rakúsko-uhorskú monarchiu a odhalil krutú nezmyselnosť vojny. Pomáha mu v tom aj preslávená Švejkova táravosť a pohotovosť pri rozprávaní až groteskných "príkladov zo života", ktoré obvykle pochovávajú aj posledné ilúzie o rozumovej či mravnej opodstatnenosti toho javu, ktorý Švejk svojím rozprávaním mieni podporiť.

Švejk je osamelý nehrdinský hrdina, ktorý si proti krutému a nezmyselnému pohybu mocného spoločenského mechanizmu pomáha dostupnými prostriedkami: vyčlenením sa z jeho systému (úradný hlupák) a účasťou pri jeho rozkladaní. Nastoľovanie dobových problémov a reakcia na ne prebieha ako mimovoľný proces, ktorý prekvapuje svojou pohotovosťou a šírkou.

Kompozične je román usporiadaný jednoducho. K skromnej dejovej línii sa voľne upína množstvo scén a historiek, zobrazujúcich v humornej a satirickej podobe svet, ktorý Švejk vníma a s ktorým sa musí vyrovnávať. V tejto postave sa vnútorne rozložený svet sceľuje do bizarnej, čudnej podoby ako v krivom zrkadle.

Dej: - úradný hlupák - Švejk najprv prekoná hrozbu odsúdenia za velezradu, ktorú si vymyslela horlivá rakúska polícia. Svojou ochotou pri vymýšľaní obvi­není proti sebe zmätie aj surových policajných lekárov a úradníkov. S rovnakou ochotou vstupuje pred odvodovú komisiu a do armády, kde ako vojenský sluha pre­chádza množstvom situácii. Odhaľuje sa v nich funkčný ideový a mravný rozklad rakúskej armády. Švejk k tomu prispieva plnením nezmyselných rozkazov, naivným táraním a porovnávaním príbehov z civilného a vojenského života, ktorými odsudzuje nezmyselnosť vojny.

Ernest Hemingway (1898 - 1961)

- patril k „stratenej generácii" - ovplyvnený 1. sv. vojnou, aktívne sa jej zú­častnili a ich skúsenosti sa odrazili v dezilúzii, v užívaní života naplno (bohémsky život). Ovplyvnil ich psychológ Freud - zdôrazňoval individualitu a sex. slobodu. Nazývali ich kritici života 20. a 30-tych rokov.

- narodil sa v Oak Park v USA ako syn lekára a speváčky

- po štúdiu a prvých žurnalist. príspevkoch prišiel r. 1918 do Európy ako dobrovoľník v jednotke Červeného kríža na taliansky front. Bol ranený. V občianskej vojne v Španielsku bojoval na strane republikánov. Počas 2. sv. vojny prešiel viacerými bojiskami ako vojnový korešpondent. Po roku 1945 sa vrátil do USA, ale až do predčasnej smrti žil zväčša na Kube, blízko Havany

Svetový ohlas dosiahol románom: ZBOHOM ZBRANIAM, ktorý je autorovým zúčtovaním so skúsenosťou prvej svetovej vojny. Námetom románu je ľúbostný príbeh Frederika Henryho, amerického dobrovoľníka na talianskom fronte, a zdravotnej sestry, Angličanky Catherin. Jeho jadro je autobiografické.

Ich život najprv skomplikujú vojnové udalosti. Frederik je ranený a po návrate na front sa pri ústupe dostane ako dôstojník „s cudzím prízvukom" medzi prenasledovaných a spolu s tehotnou Catherin uniká do Švajčiarska. Ale ani tam mladý pár nenájde šťastie. Catherin i dieťa pri pôrode zomierajú.

román KOMU ZVONIA DO HROBU

V histórii troch dní, v ktorých skupina republikánskych vojakov pripravuje zničenie mosta a Robert Jordan prežíva vrchol svojho vzťahu k Márii, vytvoril Hemingway trvalý pamätník nielen sebe, ale i pokrokovým silám Španielska a občianskej vojny. Aj tu sa stretávame s hrdinom vo chvíľach najťažšej životnej skúšky, ktorú podstupuje s veľkým sebazaprením. Autor pracoval zložitou kompozičnou technikou paralelných dejových pásiem a dramatickým prelínaním časovej roviny.

novela: STAREC A MORE - bol za ňu aj za ostatné dielo poctený Nobelovou cenou. Je to príbeh veľmi jednoduchý, blízky symbolu. Starec Santiago, ktorý sa živí rybolovom, má v poslednom čase stále neúspech. S loďou, ktorá je stará a jej plachta pripomína prehrané boje, vydáva sa na lov, od ktorého očakáva rozhodnutie, či bude ešte schopný obstáť v "konkurencii" so starobou. Ďaleko na mori sa mu podarí zdolať mimoriadne veľkú rybu, ale počas návratu mu ju celú obžerú žraloky. Nebol porazený, ale nie je ani víťaz. Nevzdal sa, potvrdil si svoju ľudskú hodnotu. Budúcnosť patrí však mladému chlapcovi, ktorý chodieva so starcom na more, aby sa od neho naučil remeslo.

Hemingway vo svojich dielach vytvoril mužné typy hrdinov, ktorí si aj v nepriaznivých podmienkach uchovávajú svoje ľudské hodnoty. Spoločenský rozmer ich činnosti spravidla nevystupuje do popredia. Ich mravný príklad spočíva v rozhodnosti, sebavedomí a odhodlaní obetovať sa bez okázalosti pre dobrú vec.

spoločné - front, zázemie

14d)

- 2 odl. sp.: je to rozprávanie

1. časť - rozprávač (o Petr.) r 3. osobe

2. časť - reč postáv

POLOVETNÉ KONŠTRUKCIE

Prechodnou konštrukciou medzi vetou a súvetím sú polovetné konštrukcie. Vznikajú vtedy, ak sa k jednoduchej vete pridruží druhotná predikácia - polopredikácia, ktorá nemá formu prísudku s určitým slovesným tvarom.

Podstatou premeny dvoch viet na jednu vetu s polovetnou konštrukciou je zmena určitého slovesného tvaru na neurčitý slovesný tvar. (opakoval si, vypýtal si, zaujímal sa) à (opakujúc, vypýtať si, zaujímajúci sa)

Dej sa v polovetných konštrukciách vyjadruje: prechodníkom (opakujúc, zakryjúc), príčastím (zaujímajúci sa), neurčitkom (vypýtať si). Dej, ktorý je vyjadrený určitým slovesným tvarom je hlavným dejom, dej vyjadrený neurčitým slovesným tvarom je sprievodným dejom.

Vojnové udalosti hneď od začiatku prvej svetovej vojny veľmi ťažko doľahli na české a slovenské obyvateľstvo. Keď rakúsko-uhorská vláda vyhlásila vojnový stav, súčasne zaviedla cenzúru, a obmedzila osobné slobody občanov. Každý prejav národného cítenia nenemeckých a nemaďarských národov trestala ako vlastizradu. Odpor proti vojne stále vzrastal. Českí a slovenskí vojaci odmietali bojovať za Rakúsko-uhorskú monarchiu a cisára Františka Jozefa a často utekali z frontov. Rovnako ako inde aj obyvatelia v našich krajinách žili v ustavičnom strachu a nenávideli vojnu. Vzrastal odpor proti nej, množili sa štrajky. Ľudovému protivojnovému odporu však chýbalo revolučné vedenie.

Začali sa budovať čs. légie. Jednoduchí vojaci vstupovali do légií s vedomím, že bojujú za utvorenie nového samostatného, spravodlivého štátu. Na troskách Rakúsko-uhorskej monarchie vznikol 28. októbra 1918 spoločný štát Čechov a Slovákov - Československá republika. Táto historická udalosť bola výsledkom národnooslobodzovacieho zápasu obidvoch národov.

Po stáročiach cudzej nadvlády sa v Československej republike vytvorili pomerne priaznivé podmienky pre rozvoj národného života. Pre Slovákov, vystavených v bývalej monarchii obzvlášť krutému národnému a sociálnemu útlaku, znamenal vstup do nového štátneho útvaru priamo národnú záchranu. Slovenčina prenikla do škôl a úradov, stala sa štátnym jazykom. Roku 1919 obnovila svoju činnosť Matica slovenská v Martine. V tom istom roku vznikli v Bratislave dve inštitúcie celonárodného významu - Univerzita Komenského a Slovenské národné divadlo. Rozšírilo sa tiež literárne časopisectvo. Roku 1922 boli obnovené Slovenské pohľady.

Prvá svetová vojna výrazne zasiahla do života ľudí, odzrkadlila sa aj v li­teratúre. Vzniklo mnoho diel, v ktorých spisovatelia zobrazujú utrpenie vojakov i civilného obyvateľstva. Vo svojich dielach vyjadrovali túžbu po mieri. Vojna ovplyvnila aj našu literatúru. V poézii vznikli Krvavé sonety, v próze Hrdinovia, Živý bič. Všetky tieto diela majú spoločný podtext: odpor voči vojne a zobrazenie jej nezmyselnosti.

P. O. HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)

(realizmus)

- pochádzal zo zemianskeho rodu

- začal chodiť na gymnázium v Miškovci, čoskoro patril medzi najlepších žiakov

- začal písať pod vplyvom maďarského básnika Petófiho

- študoval na právnickej akadémii v Prešove, kde sa iniciatívne zúčastňoval  na príprave almanachu N a p r e d

- v r. 1875 si zvolil pseudonym Hviezdoslav

- 20 rokov pôsobil ako advokát v Námestove

- obrátil sa k ľudu ako jadru národa, bojoval proti jeho utlačovaniu. Tu tkvie základ demokratizmu a humanizmu jeho poetického diela

cyklus: KRVAVÉ SONETY - (skladajú sa z 32 sonetov)

- vyjadruje tu protest proti 1. sv. vojne, reakcia básnika na pošliapanú a poníženú ľudskosť, je zhrnutím jeho sociálnych i mravných názorov.

V 1. časti (A národ oboril sa..) autor vykresľuje hrôzy vojny a jej dôsledky. Trápi ho otázka, kto je za túto hrôzu zodpovedný. Zisťuje, že je to egoizmus a ziskuchtivosť jednotlivcov, skupín a národov („To ona panovačnosť nadutá"...). Vojnu odcudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa. V záverečných sonetoch vyslovuje túžbu po mieri, vieru v ľudskejšiu, spravodlivejšiu (lepšiu) spoločnosť.

- nie sú len odsúdením vojny, ale aj výrazom viery v ľudstvo vo víťazstvo života nad temnými silami sebectva a nadutej panovačnosti, výrazom viery, že starý svet bude nahradený novým, svetom bratstva a lásky.

A národ oboril sa na národ - ničivé dôsledky vojny na človečenstvo. Poukazuje na sebectvo jednotlivcov národov, ktorý túžia ešte po väčšom bohatstve. Žaluje tu buržoáznu spoločnosť - jej vzdelanie, kultúru. básnik si želá, aby už nebola vojna, ktorá zanecháva len vdovy, siroty a chce, aby sa ľudia venovali práci, v závere vyjadruje túžbu po lepšej spoločnosti.

„A jak v žne postať zbožia líha zrelá,

 pod kosou, radom váľajú sa telá."

Milo Urban (1904 Rabčice Orava- 1982)

- v osamelej hájovni pod Babou horou prežil radostné detstvo v dôvernom styku s prírodou. Už ako šestnásťročný začal publikovať.

- stal sa úradníkom a neskôr redaktorom v Bratislave

- vo svojich dielach vytváral tragické ľudské situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecne platné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv cez ich vnútorné konflikty.

Živý bič

- patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy. Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca „pánubohu za chrbtom", avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných, až monumentálne vykreslených postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu. Je ním prostý dedinský ľud, ktorý na vonkajšie popudy reaguje ako jedna bytosť. Preto sa tento druh románu označuje ako unanimistický (lat. una anima= jedna duša).

Kompozične sa Živý bič rozčleňuje na 2 časti: STRATENÉ RUKY a ADAM HLAVAJ. Hoci ich dejová výstavba je odlišná, obidve časti úzko spolu súvisia a vytvárajú jeden významový celok. V prvej časti autor súbežným radením zdanlivo izolovaných príbehov oboznamuje čitateľa s dobou, prostredím a postavami, rozvíja prvé konflikty.

Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené. Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom návrat Ondreja Koreňa z frontu ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Urban dedinský ľud neidealizuje, ale vedie ostrú deliacu čiaru medzi ním a príslušníkmi panskej vrstvy.

Už v prvej časti Stratené ruky sa čitateľ priamo v dejovej akcii oboznamuje s väčšinou románových postáv, ktorými Milo Urba zaľudnil svoj Živý bič. Niektoré z týchto postáv (Koreň, Ilčíčka, Kúrňava, Mrva) vymodeloval podľa životných predlôh, pričom ich dotvoril v súlade s celkovým poňatím románu. Aj zúčtovanie ľudu s nenávideným notárom Okolickým v závere románu bolo podľa priznania autora motivované skutočnou udalosťou.

Druhá časť, Adam Hlavaj, je ucelenejšia. Zjednocuje ju hlavná postava románu Živý bič, Adam Hlavaj, ktorý až v nej bezprostredne vstupuje do deja. Adam Hlavaj zbehne z východného frontu a skrýva sa v Ráztokách. Vo vzbure proti vrchnosti ho ešte viac utvrdzuje nenávisť voči notárovi Okolickému, ktorý zapríčinil tragédiu jeho ženy Evy. Hlavaj sa stáva hlavným nositeľom deja až po záverečné kapitoly románu, keď do popredia opäť vystupuje ľud, aby sa živelnou vzburou proti pánom a rabovačkami pomstil za odveký útlak a vojnové útrapy. Adam Hlavaj je viacvýznamová postava. Je samým sebou, t. j. živelným vzbúrencom proti vojne a spoločenskému útlaku, pomstiteľom osobnej krivdy, ale aj symbolickým vyjadrením mravnej veľkosti slovenského ľudu.

- dôležitou epickou zložkou je obraz vnútorného sveta A. Hlavaja, ktorý po dezercii z vojny chcel pomstiť nielen tragédii svojej ženy, svojej rodiny, ale predstavuje živelná kolektívny oproti všetkému, čo ho utláča v mene slobody. Hlavaj svojim konaním symbolizuje zároveň odpor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku.

Milo Urban Živým bičom prekonal tradíciu popisného realizmu hlbším ponorom do individuálneho i spoločenského bytia. S tým súvisí uňho aj zmena v rozprávačských postupoch a výrazových prostriedkoch (vnútorný monológ, lyrizácia slovesného prejavu), ako aj v kompozičnej výstavbe románu (kontrastné radenie krátkych príbehov v prvej časti románu).

- prvé dielo, kde sa o slobode nerojčí, ale kde sa tento pojem chápe ako skutočnosť. V tom je veľký rozdiel medzi jeho dielom a Timravinými Hrdi­nami. Živý bič je realistický román, je preniknutý láskou k prostému člo­veku.

ROMÁNOVÝ CYKLUS o osudoch hornooravskej dediny Ráztoky a národa od zač. 1. svetovej vojny do konca 2. svetovej vojny. Tvorí ho 5 románov.

ŽIVÝ BIČ

HMLY NA ÚSVITE - autor tu analyzuje povojnové a poprevratové pomery

V OSÍDLACH     

ZHASNUTÉ SVETLÁ - podáva umelecké svedectvo o dramatickom a tragickom období od predmníchovských udalostí v jeseni 1938 do vyhlásenia Slovenského štátu. Dielo má autobiografické črty v postave redaktora Adama Hlavaja a vystupujú v ňom viaceré postavy z predchádzajúcich románových prác.

KTO SEJE VIETOR - opisuje udalosti 40. rokov až do vypuknutia SNP

Božena Slančíková Timrava (1867 Polichno)

- všíma si najmä život na slovenskej dedine, časté sú motívy nešťastnej lásky, sklamania, manželstva. Jej dedina a ľud sú odlišní od Kukučína. Poviedky sú psychologické, do popredia vystupuje veľký rozpor medzi buržoáziou a proletariátom. Timrava sa ponára do duše človeka prostredníctvom vnútorného monológu. Konanie ľudí je odôvodnené, má sociálne pozadie.

Hrdinovia

- v novele si najmä všíma, ako sa k vojne staval slov. ľud. Dej románu sa začína vyhlásením mobilizácie. Ľud prijíma vyhlásenie s odporom, tamojšia neslovenská buržoázia jasá radosťou a opovrhuje slov. ľudom. Notár Balán - hlavný predstaviteľ miestnej buržoázie, hovorí, že v meste panuje neslýchané oduševnenie, každý ide na vojnu so spevom a nadšením. Balánovi sa nepáči, že sedliaci nechápu, aký svätý cieľ ich volá. Vlastenectvo týchto bohatých pánov sa prejavovalo tým, že každého kto bol proti vojne vyhlasovali za vlasti­zradcu. Pravý opak je notár Širický, ktorý drží s ľudom. Nakoniec Širický musí odísť na vojnu, kde i zomiera. Neslovenská buržoázia, ktorá sa toľko vystato­vala svojím hrdinstvom sa pomocou výhovoriek nedostala na vojnu. Román patrí k najlepším dielam, ktoré vytvoril slov. kritický realizmus.

- novela je kompozičná usporiadaná na princípe kontrastu, ktorý vytvára rozdielnosť názorov na vojnu u ľudu a pánskych vrstiev. V postave notára Baláňa vytvorila autorka typ cynického človeka v maske vlastenca, no podstate zbabelca a egoistu. Podnotár Širický si naopak plne uvedomuje nezmyselnosť vojny. Jeho protest prejavuje vo vojne v tom, že zachraňuje raneného ruského vojaka a pritom sám zahynie.

- hrdinom je celá dedina za vojny, znepokojovaná, okrádaná hmotne aj morálne. Situácie novely sú zamerané aj na nepatrné detaily, ale tým viac zdôrazňujú hrôzu vojny. Podrobne je líčený účinok zvesti o vojne, ustrnutie a zdesenie, aké nastalo medzi pokojným a tichým vidieckym obyvateľstvom.

poviedka V čase vojny - poznačená fatalizmom, autorka zobrazila spokojnosť gazdu Sekana z vojny, prinášajúcej mu možnosť zbohatnutia. Jeho postoj sa však mení, keď sa dozvie, že jeho syn, jedináčik, ktorý narukoval, padol.

„...Vojna, keď videla svojho krstného syna v tom žobráckom položení, odrazu prisunula sa i k nej spoza sklených vrchov, z krajín, kde sa voda sypala a skaly sa liali. Surová, ukrutná zahryzla sa jej do srdca a prenikla ju naskrz.“

Spoločensko - politická situácia:

- vznik Československej republiky (1918)

- obnovenie činnosti Matice slovenskej (1919)

- teória čechoslovakizmu - popierala slov. národ

- SNP (1944)

Smery:

- symbolizmus - nadväzujú na I. Krasku

  - predst. J. Smrek, E. B. Lukáč, V. Beniak

- davisti- DAV - L. Novomeský /poetizmus/

- nadrealizmus - 30.-te roky - R. Fábry, V. Reisel, Žáry

- prechodná generácia (realizmus) - M. Rázus, Š. Krčméry

- katolícka moderna - R. Dilong, P. G. Hlbina, J. Haranta, P. Oliva, J.  Silan, S. Veigl

Štefan Krčméry (1892 Mošovce - 1855 BA)

- nadväzoval na štúrovcov a Hviezdoslava, príroda, vlastenectvo

- jeho poézia sa formovala v dotyku s liter. modernou a európskou symbolistickou poéziou

- venoval sa nadosobným problémom, inšpiruje ho oravská príroda - útecha, ideál. Príroda ho púta schopnosťou obnovy, rytmom vzniku a zániku.

- priblížil sa skôr k typu „vzdelaného“ (poeta doctus) ako „rodeného“ (poeta natus) básnika. Vlastenecké ladenie a humanistické myšlienkové posolstvo zakotvené v odkaze štúrovcov, to bola jeho ideovo-estetická a mravná náplň.

Keď sa sloboda rodila

- vyslovil radosť z národného oslobodenia a tiež aj túžbu po príchode nových čias. - básnický dokument o dobe i autorovi.

Piesne a balady

Prostá pieseň hôrna - v prírode vidí svojich predkov, cíti sa v nej mladý, chce sa sem vrátiť aj po smrti, sníva o lepšom usporiadaní sveta.

-

Na fraštáckom poli - motívy protitureckých a hurbanovských bojov (1848/49), boli tu popravení štúrovci - Holuby, Šulek - venované im.

preklady Z cudzích sadov

Martin Rázus (1888 - 1937)

- patril do prechodnej generácie. Vplýval na neho symbolizmus a lit. moderna.

Z tichých a búrnych chvíľ

- témou je túžba po aktivite, Prométeovská túžba - túžba urobiť niečo pre ľudí.

Prometeus - stotožňuje sa s antickým hrdinom, snaží sa vniesť svetlo do života ľudí svojou poéziou, ale za to sa nedočká odmeny, ale iba závisti, a preto autor nie je spokojný.

To je vojna

- reaguje na 1. sv. vojen, vyjadruje bolesť, utrpenie

Matka - matka zomiera v noci na stanici, keď márne vyčkávala na syna vracajúceho sa z vojny.

poéma Stretnutie - básnická skladba bola napísaná krátko pred smrťou. Bilancuje svoj život, je rozhovor s matkou. Básnik si uvedomuje, že sa dostal tam, kde nepat­ril, cítil sa ako kameň v panskej záhrade, v závere verí v lepšiu budúcnosť.

Ahasver, Stretnutie - uvedomil si vlastné ideové omyly

- teológia v BA, Paríži, Lipsku

- učiteľ SLJ v BA

- Národné noviny, tajomník spolku slov. spisovateľov

- vychádzal zo symbolizmu

Dunaj a Seina

- Dunaj mu symbolizuje domov, Seina - symbolizuje cudzinu (Paríž)

- vychádzal z francúzskeho aj z domáceho symbolizmu.

- protiklad domova a sveta, mesta a dediny, pričom dedina ako symbol rodného kraja splývala v jeho predstave s kladnými mravnými hodnotami, a na druhej strane mesto je mu symbolom nerestí a záporných spoločenských javov:

b. Taedium urbis (Hnus z mesta) - báseň symbolistická, nachádzame tu eufóniu - za sebou nasledujúce slová začínajú na rovnakú spoluhlásku „sláva, sprzna, slasť". - zovretá forma sonetu, veľa metafor, symbolov, ozdobných prívlastkov, medzi ktorými pôsobí kontrastne „mam a jed“ veľkomesta s predstavou čarokrásneho domova

O láske neláskavej

- intímna ľúbostná lyrika

- láska v sebe skrýva aj nenávisť, očarenie i sklamanie, sladkosť i trpkosť.

Oxymoron - spojenie dvoch pomenovaní, ktoré sa navzájom vylučujú.

zb. Križovatky

- odklon od intímnej lyriky, viac problematika všenárodná, objavujú sa aj motívy smútku, bezvýchodiskovosti, ktoré pramenia z jeho predtuchy vypuknutia ďalšej svetovej vojny - založená na symboloch a alegórii

zb. Elixír - záujem o verejné problémy, básnik zvádzal zápas v sebe, napätie medzi potrebami tela a ducha, rozumu a citu, večného blúdenia svetom bez istôt a istotami domova: je to boj o vnútornú rovnováhu vo svete plnom rozporov.

zb. Moloch, Bábel - protifašistické

Valentín Beniak

- spolu s Lukáčom bol predstaviteľom symbolizmu.

Tiahnime ďalej oblaky

- prevládajú dedinské motívy, svet, život v 30.tych rokoch, tvoril aj poéziu platnú k vtedajším časom.

(Ján Čietek)

- tovariš v Maďarsku, I. vojna v maď. armáde (Turecko, Palestína) - malária

- založil Edíciu mladých slov. autorov v Prahe

- patrí k najvýznamnejším básnikom symbolizmu, predstaviteľ vitalizmu. Venoval sa prekladaniu (z maďarčiny), tvorba pre deti.

- do slov. lit. vniesol motív mesta, lásky, vitalizmu, protivojnový tón

1. zb. Odsúdený k večitej žízni

- ešte pochmúrny charakter - symbolizmus (b. Dnes milujem svoj deň)

1. poézia mladosti založená na wolkerovskej chlapčenskej úprimnosti zo  života, ťažbe žiť

Cválajúce dni - manifest vitalizmu - netradične opisuje život a lásku, krásu ženy, rytmický plynulý verš

Zrno (krásy Slovenska)

2. tvorba z II. sv. vojny Hostina, Studňa

- alegórie, symboly, nepodľahol pesimizmu

- tragická lyrika, ale aj lyrika nádeje a vzdoru

3. vrátil sa k poézií mladosti zmocnenej životnými skúsenosťami a  istotami.

Básnik a žena

- pozostáva z kapitol. Je to dialóg medzi básnikom a ženou, ktorí sa stretávajú v každom ročnom období a každé obdobie symbolizuje stupeň ľudského života.

- témou je „veľká a večná téma umenia - láska"

Kapitoly: 1. V zasneženom parku, 2. Pokračovanie jarné, 3. Letná noc na vode, 4. Padajú listy, 5. Po desiatich rokoch

 - vyjadruje svoj obdiv k žene, ale aj náhľady na umenie, ľútosť za krásou, ktorú odvial čas.

Iba oči - senzualizmus

Božské uzly - (aj Iba oči) - inšpirovaný českým poetizmom, zmyslové očarenie, stupňuje sa túžba po krásach sveta v poetisticky hravých veršoch z potuliek cudzinou, o láske a milovaní. Aj verše o tragickom osude vysťahovalcov.

pre deti: Maľovaná abeceda, Machule

- predstaviteľ nadrealizmu. Nadrealizmus vzniká v polovici 30.-tych rokov vo Francúzsku. Má byť prostriedkom a výrazom vnútorného oslobodenia človeka, uvoľ­nenia jeho síl skrytých v podvedomí. Na Slov. nastupuje nadrealizmus v r. 1935 zbierkou Uťaté ruky. Prináša voľný verš, odstraňuje interpunkciu.

Uťaté ruky

- odmietavé stanovisko k literárnej tradícii, aj k symbolizmu. Zbierka sa považovala za „čiastočnú provokáciu“, ktorú básnik zdôraznil aj podtitulom časti zbierky: „Za cenu umenia / vzdávame sa umenia.“  

b. Pokazený písací stroj - patrí k automatickým textom. Odmietavo sa postavil k lit. tradícií, symbolizmu. Snažil sa vytvárať nové poetično, ktoré holduje detskej hre predstáv.

zb. Ja je niekto iný

- vyj. vnútorný pocitový svet básnika. Protestuje proti vojne, vláde smrti. Je vyjadrením viery a nádeje v ľudskejšiu budúcnosť. Základ zbierky tvoria dve pásma: Prvé a Druhé stretnutie s Féneom. Féneo nie je nik iný ako samotný bás­nik. - kladné riešenie dobových protirečení

Štefan Žáry

Srdcia v mozaike - tradičná poézia

Zvieratník, Stigmatizovaný vek, Pavúk pútnik

- korene siahajú do prvej polovice 20.tych rokov. Začala sa formovať v časopise Vatra. Prvé kolektívne vystúpenie - Antológia mladej poézie slovenskej (vydaná v r. 1933 Rudolfom Dilongom).

- Centrom ich tvorby boli časopisy Postup, Prameň, Rozvoj.

- inšpirovala sa podstatou bytia, úvahami o zmysle života, rodinnou intimitou, napätím medzi časovosťou a večnosťou, objavujú sa v nej aj city vlastenectva, lásky k národu, ale aj motív lásky a ženy. Je to v podstate poézia zápasu človeka o smerovanie k najväčšej poézii - k Bohu.

Rudolf Dilong (1905 Trstená - 1986 Pittsburgh)

- v lete 1945 emigroval

- hlavným zdrojom boli úzke citové vzťahy k blízkym, k domovu, k národu. Trpké a smutné veci vie premeniť na oslavu života a krásy.

Mladý svadobník - vplyv surrealizmu

Mesto s ružou - inšpirovaný návštevou Paríža

b. Čo som chcel v Paríži - medituje na miestach, kde žili surr. básnici, ktorým chce vzdať hold

Stretával som ľudí a svet-memoáre, hodnotí svoj život básnika, kňaza, emigranta

Pavol Gašparovič Hlbina

- autor manifestu katolíckej moderny

- bol to básnik so sklonom nielen k náboženskej meditácií, ale aj so zmyslom pre pozemšťansky chápanú radosť a krásu. Objavil aj motív ženy ako zdroj sil­ného citového zážitku.

Začarovaný kruh - vplyv symbolizmu

Cesta do raja - nábož. meditácie, láska k domovine

Pavol Ušák Oliva

Oblaky - poznačila ju jeho choroba (TBC), silne subjektívne básne. Motív bezmocnosti, smrti, samoty. Básne sú naplnené predtuchou smrti, ale aj kresťanskou láskou a pokorou.

Ján Silan

- panteista, jeho poézia hľadajúca ideál krásy a dobra je plná prírodných motívov. Prevláda spirituálna zložka, len okrajovo do nej prenikajú spoločenské postupy sveta. Bol očarený tatranskou prírodou.

Piesne zo Ždiaru - regionálny kolorit - všeľudské problémy

- člen skupiny DAV (1924). Bol predstaviteľom poetizmu.

- novinár, politik

- 1950 - 10 rokov väzenia

Nedeľa - nadviazal na odkaz J. Wolkera. Je to pieseň chlapca čo miluje veci i vecička sveta. Zbierka je sociálne ladená. Zaoberá sa sociálnymi problémami chud. vrstiev „básnik slovenskej chudoby"

- appolinairské pásmo

Romboid - je venovaná J. Kráľovi. Práve v tejto zbierke sa naplno prejavil poetizmus.

- sociálnosť, baladickosť, predstavivosť, bezstarostnosť.

Otvorené okná

- chcel otvoriť okná do sveta veľkého i malého, do dialok a domova, priblížiť slov. poéziu hlavne do Európy.

- avantgarda, sociálna lyrika

Svätý za dedinou

- básnik sa cíti ako svätý za dedinou, človek bezmocný proti vojne, napísal v období keď bolo vo vzduchu cítiť "čas pušiek, dýk a náreku".

Slovenská jar - viera víťazstva rozumu nad vojnovým šialenstvom.

PETER JILEMNICKÝ (1901 - 1949 Moskva/BA)

- hospodárska škola, učiteľský ústav

- Pravda

Víťazný pád - Kysuce - soc. problematika

- príroda očarúva človeka, no zároveň je jeho protivníkom

Kompas v nás

- vnútorná premena človeka

- ľudské šťastie vyplývajúce z pocitu vnútornej slobody

- oslobodenie sa od majetku, láska

Kronika - vedúca úloha strany

Vladimír Clementis

- ďalší predstaviteľ skupiny DAV. Zaoberal sa národnostnou otázkou. Písal publicistickú prózu - reportáže.

citácia - doslovné opakovanie

voľná citácia - voľné prerozprávanie citátu

interpretácia - vlastné prerozprávanie, vysvetlenie

funkcia citátu v OŠ - spresní význam, dá vážnosť, oprieť sa o odborníka, spresnenie, čo hovorím

funkcia v úvahe - hlbšie vysvetlenie myšlienky, vysvetlenie a objasnenie celku

Situácia v lit. v 2O-tych rokoch sa zmenila, narušil sa monolitný charakter literatúry. Spisovateľov môžme rozdeliť do troch generácií:

1. Staršia generácia - ťažisko tvorby v predprevratovom období
- Kukučín, Timrava, Tajovský

2. Stredná g. - začali písať počas vojny, snažia sa o experimenty, nový pohľad na život, spol. udalosti prostredníctvom ľudskej psychiky - Hronský, Urban

3. Mladá generácia - okolo časopisu Mladé Slovensko - Štefan Letz, Gejza Vámoš,                                 Ivan Horváth, Ján Hrušovský

                  - okolo časopisu Pravda chudoby - proletárski autori -                                         Jilemnický, Novomeský, Poničan

                  - okolo časopisu Vatra - moderna (zo začiatku aj Urban)

Ladislav Nádaši-Jégé (1866 DK - 1940)

- začal písať satirické poviedky. Celé jeho dielo bolo ovplyvnené filozofiou pozitivizmu a naturalizmu.

- kritický realizmus

- Slovenské pohľady, Národnie noviny

Adam Šangala viď 24 - stručne

- hl. postavy: Adam Šangala, farár Konôpka, Betka Pohánková, gróf Praskovský, Klára Rovnianska

Dej sa odohráva v l7. st. Adam sa od priateľa Ovdruliaka dozvedá o smrti svojho otca. 24-ročný Adam mal aj l2-ročnú sestričku. Jeho otca obesili, lebo pytliačil a udal ho Juraj Dúboš. Zavreli do áreštu oboch a ujsť sa im nepodarilo. Adam prichádza domov k matke a súrodencom s touto zlou zvesťou. Na druhý deň šli pre otcovu mŕtvolu, aby ho pochovali. Adam sa rozhodol, že bude hľadať šťastie niekde inde. Svoj odchod zdržiaval niekoľko dní pre zlé znamenie - v pondelok ráno zbadal zemana, kt. začal bičovať sedliaka a plačúce l5-ročné dievča. Zastal sa sedliaka a zbil zemana. Sedliak však začal brániť zemana. Vznikla akási predtucha, že sa nemal miešať do cudzieho sporu.

Prichádza do mesta a stáva sa svedkom verbujúcich vojakov - boli protihabsburské vojny a obdobie reformácii. Protestantská liga je proti katolíckej cirkvi. Počul oznam, že ho hľadajú s popisom. Vtedy už vedel, koho zbil. Bol to gróf Markoč. Adam na oznam reagoval, že je to cigánstvo, čo počul starý strážmajster, kt. sa rozhodol, že ho udá. Potom sa však dohodli, že ho radšej zverbuje do vojska. Mal odísť s Jonášom Mihvokom na B-ský hrad, kde sa mal stať dragúnom. Adam vycítil, že Jonáš mu chce zobrať verbovné a tak sa vyhovoril, že ich zabudol v sedliackom odeve. Keď sa raz v noci prebudil, zbadal, že Mihvok mu prehľadáva veci. Vôbec mu nedôveroval. O jeho zámeroch sa presvedčil hneď na druhú noc, keď Mihvok zavolal vojakov, aby ho zlapali. Adam však včas z hostinca ušiel. Šiel na opačnú stranu, potom si to rozmyslel a okľukou sa vydal na B-ský hrad.

Cestou stretol ženy so záprahom, kt. ušiel kôň. Pomohol im a 2O-ročná Betka mu ponúkla, že keď príde do Trnavy, aby sa zastavil u Pohánkových. Po príchode na B-ský hrad sa mu posmievali, že je mladý, preto povedal, že ho zverboval strážmajster Sekera a tak ho teda predviedli pred majiteľa Petra Pavla Práskovského. Ten začal vyzvedať, prečo ho takého neskúseného poslali na tento zámok. Najskôr sa vyhovoril, že Mihvoka stratil, ale nakoniec povedal pravdu aj o grófovi Markočovi. Zachránila ho grófka Praskovská, lebo jej muž ho chcel zbiť. Stretáva sa aj s protestantským kaplánom Konôpkom. Praskovský slúžil Betlénovi - otec protestantov. Na tomto zámku dochádza k oslavám. Praskovského syn je ženatý s grófkou, kt. sa rada zabáva. Čaká dieťa. Adam sa zoznamuje s komornou tejto grófky Brigity - Žošou. Keď sa oslavuje, Adam jej pomáha s prádlom. Od nej sa dozvedá, že na hrade straší.

Ako sa grófka pozerala z okna, zbadala bielu mátohu, utrpela šok a porodila predčasne mŕtve dieťa. Na zámok prišiel aj Mihvok, kt. chcel Žošu, lenže už sa s ňou stretával Adam. Dal si do súvislosti Adama a prišiel na to, že príčinou nešťastia grófky bol Adam. Praskovský zvolal súd a odsúdili Adama na škripec. Adam nič nechápal a vo väzení pretrpel to najhoršie. Samuel Konôpka považoval súd za nespravodlivý a rozhodol sa Adamovi pomôcť.

Samo bol protestantom a vyštudoval teológiu. Uvedomoval si nielen svoju neistotu k cirkvi, ale aj uhorskú neistotu. Katolícku vieru v Uhorsku šíril Peter Pázmán dosť násilne. Zdalo sa mu, že Praskovský nie sú hodní cirkvi a rozhodol sa zo zámku ujsť spolu s Adamom. Vypracoval dobrý plán. Využil voľnosť pohybu a keďže Adama strážil len l vojak, útek sa podaril. Nastal problém dostať sa zo zámku. Natrafili na Mihvoka, ale útek zvládli. Potom sa rozhodli pre Trnavu. Adam si spomenul na Betku.

Na ceste zbadali sedliaka, kt. sa chcel obesiť. Adam mu však stihol prerezať povraz. Sedliak im potom povedal, že zabil pánovho psa, kt. hrýzol jeho dcérku. Konôpka mu to vyhovoril a dal mu aj dukáty. Sedliak prišiel domov s dukátmi a s farárom šiel do kaštieľa k pánovi Volkovi. U Volka boli práve na návšteve pán Šimon Rovniansky s manželkou Klárou. Šimon bol surový, neotesaný, mäkkého srdca. Klára sa dostala do bohatej rodiny, vzdelaná, príjemného vystupovania, dobrosrdečná. Sedliakove dukáty neboli pravé, ale Klára sa ho zastala a Volka mu odpustil. Adam s Konôpkom šli ďalej, skrývali sa pred zbehmi a vojakmi. Raz ráno počuli nárek a smiech. Spoznali mladého pána, Ondreja Praskovského, kt. mučila mladá zberba. Adam odmietol Ondrejovi pomôcť, ale Konôpka ho prehovoril. Adam všetkých zastrelil, l im ušiel a získali 5 koní. Pri najbližšej dedine sa rozhodli Ondreja z nosidiel vyložiť. Dostali sa na hrad Rovnianskych, kde sa Ondreja ujala Klára a všetko sa dozvedela od Konôpku. Ondrej si nemohol pripustiť, že je vďačný sedliakovi. Konôpka píše Praskovským list. Zaľúbil sa do Kláry a oddiaľoval odchod. Obaja si však báli priznať vlastné city.

Na B-skom zámku sa Mihvok po odchode Adama prebral a zburcoval zámok. Ondrej ich začal prenasledovať, ale ho prepadli zbojníci, kt. Adam zabil. Medzitým prišiel od Konôpku list a Brigita odchádza do Rovnianskych pre Ondreja. Konôpka vedel, že bude musieť odísť, preto sa začal Kláre vyhýbať, ale opäť sa stretli, kde si otvorene vyjadrili svoj vzťah. Rozhodli sa pretrpieť lásku, lebo kňažstvo zvíťazilo. Prichádza Brigita, kt. však v Šimonovi nachádza životnú lásku a Klárou opovrhuje. Konôpka vyzval Šimona, aby neurážal Kláru, pretože dvoril Brigite. Šimon si uvedomil svoj čin a Praskovských vyhodil, na čo sa Brigita urazí. Klára videla, čo Šimon zapríčinil na podnet Konôpku a nahnevala sa. Adam s Konôpkom sa stali opäť vyhnancami.

Konôpkovi sa podarilo prehovoriť majstra Pohánku, aby dal Adamovi zamestnanie a vzdelanie. Pohánka musel prijať Adama za pisára kvôli Betke, kt. ho spoznala. Adam s Betkou sa potom chceli zobrať. Do Trnavy prichádza arcibiskup Peter Pázmán. Jeho cieľom bolo získať veľmožov, kt. prestúpili z evanjelickej do katolíckej cirkvi. Konôpka sa musel preto schovávať, kde často myslel na Kláru. V skupine na ulici spoznal Mihvoka. Bál sa, aby nenašli Adama a začal na nich kričať. Mihvok spoznal kňaza a šiel za Praskovským. Adam chcel prespať u Konôpku, kt. odmieta. V noci ho potom prepadli vojaci Praskovského. Adam sa rozhodol, že mu pomôže a vymyslel plán. Prichádza za kapitánom a nahovára ho, aby prepadli Praskovského sprievod. Stalo sa tak, Mihvok bol zabitý a Konôpka oslobodený. Betlén sa dozvedel, čo sa stalo a oslobodzuje Konôpku od kňazského stavu, lebo vedel o jeho vzťahu ku Kláre. Konôpka ide za Klárou, ale nachádza už iba jej hrob. Adam sa s Betkou oženil. Tá sa raz potom zdôverila kamarátke o Adamovom tajomstve, kt. vedela už celá dedina aj s biskupom. Ten ho dal potom verejne odsúdiť na smrť sťatím hlavy na Trnavskom námestí.

Adam Šangala - vysoký, urastený, bol vlastne celý život utečencom, pretože spravodlivosť ho prenasledovala za to, že sa postavil proti nespravodlivosti. Prvou predtuchou bolo to, že pomohol sedliakovi, kt. sa potom postavil proti nemu. Bola to doba krutovlády, biedy a lakomstva. Autor zdôrazňuje, že pokiaľ bude na svete toľko zla a krutej vlády, život každého človeka sa bude podobať na život Adama Šangalu.

Samuel Konôpka - bol človek, kt. aj keď bol kaplánom, musel bojovať proti morálke. A práve Adam mu umožňuje presviedčať ho, že to čo robí, robí dobre. Život ako taký mu nenaplnil cieľ a hlavne cirkev, preto sa jej napokon tiež vzdáva, hoci kvôli nej stratil životnú lásku - Kláru.

Dielo má výrazné naturalistické prvky a autor sa snaží pravdivo opísať nielen súčasnosť, ale dáva pohľad aj do minulosti. Dej je oživovaný dialógom, ktorý nám umožňuje prežívať podobné pocity, ako aj "štvanec" Adam Šangala.

- vládnu náboženské boje, autor sa snaží ukázať na spoluprácu katolíka a evanjelika. Román sa začína smrťou otca Adama a končí Adamovou smrťou. Kritika na poddaných: nevzdelanosť, ľahostajnosť, nedostatok zmyslu pre spravodlivosť, panstvo odsudzuje za surovosť, lakomosť.

- bol ovplyvnený pozitivizmom - konanie človeka je určené dedičnosťou a okol­nosťami.

- taktiež bol ovplyvnený naturalizmom - 60.-te roky 19.stor. vo fr. Emilé Zola. Hl. znaky - vecnosť a dokumentárnosť - literatúra ako správa o živote. Spracovanie dovtedy nezvyčajných tém pre literatúru. Dôraz na biologickú podstatu člo­veka a dedičnosť.

Cesta životom

- Hl. postava: Jozef Svoreň - pomaďarčil si meno na Szvorenyi - je to záporná postava, je rozprávač príbehu, dokumentárny štýl.

- J.S. absolvoval „školu luhania a pretvarovania sa“. Tento spôsob chápania života sa stal jeho životným, vedúcim názorom

- kritika vrstiev , ktoré sa odnárodňovali, ich mravný úpadok. Hl. postava sa celý život prispôsobovala. Uvedomuje si svoju podlosť, ale už sa nemieni vrátiť do predchádzajúci koľají.

- prvky naturalizmu - drsný opis prostredia, života, postáv, sadizmus

Milo Urban (1904 - 1982)

novela Jašek Kutliak spod Bučiny

- vnútorný konflikt postáv, Jašek je očarený prvou láskou, jeho osudová dobrota sa láme na tvrdosti života.

Za vyšným mlynom - dráma svedomia

- neskôr predloha pre operu E. Suchoňa Krútňava

Živý bič - 2 časti - Stratené ruky, Adam Hlavaj

Jozef Cíger - Hronský (1896 Zvolen - 1960)

- 1. vojna - ITA front

- 16 rokov viedol časopis Slniečko

- emigroval do AUS, žil v Bavorsku, ITA, Argentíne

zb. poviedok Tomčíkovci - orientuje sa na dedinu, usiluje sa vystihnúť vonkajšiu skutočnosť a vnútorný svet človeka, vykresliť živé postavy

- rozprávajú vždy o biede, ale výsledným dojmom je šťastie. Sú nositeľmi posolstva - životná žičlivosť, spokojnosť s tým, čoho sa im dostáva od života

Jozef Mak (1933) viď 24 - stručne

- Dej sa odohráva pred l. sv. v. Hl. postava je Jozef Mak, kt. autor stvárnil ako fatalistickú - osudovú postavu. V závere románu ho autor charakterizuje „Trp Jozef Mak. Človek - milión si, nuž vydržíš všetko... Keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ. Ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný J. M."

Jozef Mak sa prebíja životom v ťažkých podmienkach. Už jeho detstvo mu určilo zlý osud. Narodil sa ako nemanželské dieťa - otec Gregor Bialoš. Od detstva znáša ponižovanie od svojho nevlastného brata Jana, kt. si preto matka obľúbila. Pochopenie nachádza len u krásnej matky, kt. vdovu s chlapcom prichýli, keď vyhorí chalupa. Matka má veľké obavy a tak dáva Jozefa do služby - honelník na salaši. Ujde ku drevorubačom. Potom sa osamostatní a postaví si chalupu. Začína sa jeho cesta života. Do chalupy si privedie Marušu, kt. má rád, ale musí ísť na vojnu. Vtedy mu Marušu preberá brat Jano a nasťahuje sa do jeho chalupy. Keď príde domov, Maruša je už vydatá a chalupa obsadená. Je to ďalšia rana. Maruša zistí, že s Janom nie je šťastná. Je chorá a dieťa je slabé. Jozef začína chodiť s Julou Petriskovou, kt. chodí Maruši opatrovať dieťa. Jule bolo veštené, že sa nevydá, takže sa jej vzťahu čuduje celá dedina. Jano prepustí časť chalupy Jozefovi. Odvíja sa život July a Jozefa. Jula ho má úprimne rada a snaží sa mu vyhovieť. Odmala bola vychovaná ako slúžka a tak sa aj stavia k Jožovi, čo mu niekedy vadí. Jula ho má ešte viac rada, ale zistí, že vzťah medzi Marušou a Jožom sa znovu obnovuje. Jula trpí a šťastie jej prináša narodený syn Jozef. Pomery v rodine sa zhoršujú. Jano je nezamestnaný a chce odísť do USA, lenže Maruša sa tragicky utopí. Jozefov život sa upraví v čase, keď čaká druhé dieťa. Pôrod sa však končí tragicky - Jula zomiera. Jozef to berie o to horšie, lebo až teraz pochopil, ako ho Jula mala rada a ako jej on ubližoval neverou s Marušou. Prijíma tento osud i to, že jeho neláska zabila Julu.

Jeho údelom bolo znášať utrpenie a zdieľať osud nešťastného človeka. Autor tým chce vysvetliť, že každému človeku je predurčené prijať osud, s kt. sa narodí. Tak Jozefovi nebolo určené poznať šťastie, alebo ho poznať iba málo. Tragikou postavy je aj to, že šťastie mohol nájsť v Jule, kt. mu bola oddaná celou dušou. Jozef po celý život hľadá šťastie a keď ho má pri sebe na dosah, neuvedomuje si to.

Osud Jozefa Maka je často stotožňovaný s osudom Hronského, pretože i napriek tomu, že mal vlasť rád, osud mu nedoprial prežiť tu do konca a umrieť. Bola to osudová nevyhnutnosť.

Idea románu je prostá vo svojej zložitosti. Je to humanizmus ľudského utrpenia. Jozef Mak je symbolom. Je nositeľom tohto utrpenia a zároveň aj jeho hrdinom. Román pobáda čitateľov k zamysleniu sa nad životom, nad základnými hodnotami, kt. ho tvoria.

Jozef Mak - jeho tragikou bola nešťastná láska k Maruši. Od malička sa stýkal s ponižovaním, a preto prehliadal Julu, kt. bola prvou bytosťou, čo ho mala rada. Jozef bol uzavretý k okoliu, ignoroval ho. Jeho uzavretosť vyplýva z jeho krutého osudu. Je ku svetu nedôverčivý. Vinu potom kládol na Jana, kt. mu Marušu prevzal. Jozef býval duchom neprítomný a Jula pritom vedela, že myslí na Marušu. Ich vzťah sa nakoniec vyjasní, ale keďže nebol nikdy naplnený, dovŕšený, spôsobil Julinu smrť.

Jula - bola plachá, ale vo vzťahu k Jožovi si vytvára sebadôveru a lásku. Mala Jozefa rada, lebo k nemu cítila vďačnosť, z čoho vyplývala jej oddanosť k nemu. S Jožom mohla prežiť to, čo jej bolo od detstva odopierané a to lásku. V strachu, aby ju nestratila k Jozefovi, bála sa o ňu bojovať s Marušou. Jozef nebol schopný presvedčiť Julu o jeho vzťahu k nej, na následok čoho Jula zomiera. Autor tu využil osudovosť July, že sa nikdy nevydá.

 Expresionistické prvky: „Keď sa chodník zúžil, šla za Makom ako psík." - oddanosť k Jozefovi. Expresionistickým opisom autor dotvára náladu, vzťah dvoch ľudí. Tieto prvky vidíme aj v opise jesennej prírody: „Na strniskách sedela únava a nekonečná triezvota. Unavilo ma leto. Zošediveli jedle na úbočiach. Rodila som, rodila ako vedela, ale unavilo ma leto."

- nachádzame tu fatalizmus - podriaďovanie.

PETER JILEMNICKÝ (1901 CZ - 1949 Moskva/BA)

- pôsobil v Kostolci

- od tradičného realizmu s lyrickým odtieňom k socialistickému realizmu

- koncentračný tábor

- hospodárska škola

- Pravda

Kronika - povstalci v Čiernom Balogu

- poznačený ideológiou - vyhovujúce vtedajšej kritike

- krátke prózy - vplyv expresionizmu, poetizmu

román Víťazný pád (oxymoron v názve) - črty psychologického románu

- dej na Kysuciach, Maťo Horoň sa vracia z vojny, zabije svoju milú, kt. mu bola neverná, zomiera mu otec, záplava mu berie dom, ale Maťo sa nevzdáva

- príroda očarúva človeka, no zároveň je jeho protivníkom

zbierka noviel - Kompas v nás - 6 relatívne samostatných próz - vnútorná premena človeka, ľudské šťastie vyplývajúce z pocitu vnútornej slobody, oslobodenie sa od majetku, láska

O dvoch bratoch, z ktorých jeden druhého vôbec nepoznal - myšlienka ľudského šťastia a podmienky tohto šťastia:

- oslobodenie od majetku, sloboda ľudských citov, soc. oslobodenie domova, po­rovnáva mentalitu, životný štýl

- špina, zlá hygiena, zastaralý spôsob hospodár., alkoholizmus

Prípad Evy Burdovej, ktorej chceli zahatiť cestu k láske

- Ukrajina, Evu chcú vydať za starého bohatého muža, kt. neznášala

- uteká z domova, u stýka sa zaľúbi, čaká dieťa, ale potratí

- i napriek tomu žijú spolu, majú sa radi, nemôžu mať deti

Ladislav Novomeský

- člen skupiny DAV /1924/. Bol predstaviteľom poetizmu.

- novinár, politik

- 1950 - 10 rokov väzenia

Nedeľa - nadviazal na odkaz J. Wolkera. Je to pieseň chlapca čo miluje veci i vecička sveta. Zbierka je sociálne ladená. Zaoberá sa sociálnymi problémami chudobných vrstiev „básnik slovenskej chudoby"

- appolinairské pásmo

Romboid - je venovaná J. Kráľovi. Práve v tejto zbierke sa naplno prejavil poetizmus.

- sociálnosť, baladickosť, predstavivosť, bezstarostnosť.

Otvorené okná

- chcel otvoriť okná do sveta veľkého i malého, do dialok a domova, priblížiť slov. poéziu hlavne do Európy.

- avantgarda, sociálna lyrika

Svätý za dedinou

- básnik sa cíti ako svätý za dedinou, človek bezmocný proti vojne, napísal v období keď bolo vo vzduchu cítiť "čas pušiek, dýk a náreku".

- expresionistická próza

Človek na ulici

- zbierka noviel. Obsahuje prózy o bratoch Jurgovcoch a novelu Laco a Bratislava. Bratia Jurgovci pochádzali zo zemianskeho rodu - sú medzi nimi charakterové rozdiely. Azna predstavuje dobro, Tomáš - umelec, tulák.

- významnú úlohu zohráva príroda - úzky vzťah človek - príroda.

- prózy sú poznamenané expresionizmom - subjektivizmus, hl. postavy nešťastné

Laco a Bratislava - zachytáva premenu Bratislavy z malého mestečka na veľko­mesto. Stáva sa centrom študentstva. Brat. je personifikovaná - pripisuje jej ľudské vlastnosti. Autor využíva impresionizmus a poetizmus. Imresionizmus - autor vyjadruje svoje nálady a zážitky so stretnutí s prírodou jednotlivých ročných období, snaží sa vplývať na zrakový a sluchový zmysel, diela sú plné slnečných lúčov, farieb, svetla, radosť zo života.

Gejza Vámoš

- jeho tvorba je poznamenaná expresionizmom (expresionistické diela končia poväčšine smrťou hlavnej postavy)

Odlomená haluz

- obraz židovskej menšiny na Ponitrí v období R-U, počas 1. sv. vojny aj po vojne. Odlomenou haluzou sú odpadlíci od židovskej viery. Svoju kritiku zameral na dve strany: proti domácemu obyvateľstvu, ale aj proti žid. pocitu ukrivdenosti. Román končí v duchu ľudskej humanity, rovnoprávností.

- kompozícia románu je neprepracovaná. Odbočuje od témy. Používa expresívne slová, o mnohých témach hovorí otvorene.

Ján Hrušovský

- poznamenaný expresionizmom

Muž s protézou

- denník poručíka Seeborna - neľudský, bezcitný -srdce mu mala nahradiť protéza

- pudové konanie, zobr. psychiku hl. postavy, chorobné vzťahy, o mnohých veciach hovorí otvorene, drsne. Dielo sa končí smrťou hlavných po­stáv.

zb. noviel Pompiliova Madona

- na hranici sna a skutočnosti, mnohé z nich vychádzajú z kontrastu (krása veľkoleposť - úbohosť človeka)

- postavami často ľudia z periférie spoločnosti

Tido Jozef Gašpar (1893 Turiec - 1872)

- počas slov. štátu pracoval pre nemeckú propagand, veľvyslanec vo Švajčiarsku

- jeho prózy sú expresívne, sentimentálne. Štýl je neprirodzený.

zb. Hana a iné novely - ženy, more, láska, sklamanie

zb. noviel Červený koráb - vojnové skúsenosti, námorníci